„Amerika musí vždy viesť vo svetovom dejisku“ – vyhlásil prezident Obama vo West Point v máji tohto roku (1). Snaha je to legitímna, USA zatiaľ majú na to ekonomicky i vojensky. Napokon, nemožno zastierať, že USA mali podstatnú zásluhu na demokratizácii a humanizácii vo svetovom meradle. Problémom je, že v poslednej dobe si nepotrpia na čistotu prostriedkov a ani na česť spojencov.

Ukrajina je toho aktuálnym, tragickým prípadom. Ako povedala Victoria Nulandová, USA investovali 5 miliárd dolárov na rozvoj demokracie v Ukrajine (2). Výsledkom toho rozvoja mal byť zrejme vstup Ukrajiny do EÚ. Ale nátlak na Janukovyča k podpisu asociačnej dohody demokratický určite nebol. A aby investície nevyšli nazmar, politici USA a EÚ neváhali verejne podporovať protivládne protesty v krajine, kde bol parlamentný systém a kde bol prezident riadne zvolený, hoci si museli byť vedomí ich prerastania do násilností a prevratu. (Napríklad Victoria Nulandová počas piatich týždňov trikrát navštívila Kyjev, kde dávala demonštrantom chlebíky, no určite tam nebola iba kvôli tomu). Buď nepochopili ekonomickú, etnickú i hodnotovú rozpoltenosť Ukrajiny alebo to robili s plným vedomím svojich následkov, z ktorých potom obvinia Rusko. Napriek tomu, že násilnosti prerástli to krvavých stretov a streľby, kedy už ani nešlo len o podpis asociačnej dohody, ale o aj to, aby sa aj ulica dostala k moci, vystríhali Janukovyča pred použitím sily, aby nakoniec dohodu s ním o korektnom riešení situácie zhodili zo stola a uprednostnili podporu vlády, ktorá práve z tých násilností vzišla. Čím to je, že USA a EÚ, ktoré sa doma usilujú o dodržiavanie zákona, boli a sú ochotné podporovať vznik vlády prevratom, po neústavnom odstránení legálne zvoleného prezidenta, ktorý sa dopustil iba toho, že nepodpísal asociačnú dohodu s EÚ? Vari mohlo byť rozhodnutie zvoleného prezidenta dôvodom na ozbrojenú revoltu, hádzanie zápalných fliaš, streľbu? Podľa sponzorov toho prevratu zrejme áno, ak tým získajú krajinu v susedstve Ruska s ambíciami vstupu do EÚ a s výhľadom členstva v NATO. Je to ukážka Wolfowitzovej obrannej doktríny USA v praxi: „Naším prvotným cieľom je zabrániť opätovnému vynoreniu sa nového rivala, buď na území bývalého Sovietskeho zväzu alebo inde, ktorý predstavuje hrozbu v miere, ktorú predtým predstavoval Sovietsky zväz“ (3). Najmä ak sa doktrína ešte znásobí tézou, že Rusko je „... náš geopolitický nepriateľ číslo jeden“ (4). To nepovedal bezvýznamný politik ale Mitt Romney v CNN, nedávny uchádzač na prezidenta USA, človek, ktorý ovplyvňuje a aj vyjadruje postoj časti (a možno nepriamo aj celej) politickej reprezentácie USA voči Rusku .

Prevratom v Ukrajine sa pošliapala ústavnosť a moci sa ujala vláda aj s účasťou nacionalistickej strany Sloboda, ktorej priaznivci sa netaja pokračovaním banderovských tradícií. Jedným z prvým opatrení parlamentu po prevrate bol zákaz používania ruštiny ako druhého jazyka. Zákon síce nebol podpísaný dočasným prezidentom, no etnickí Rusi sa už cítili ohrození, najmä ak v mnohých mestách západnej Ukrajiny sa konali manifestácie a pochody s nenávistnými prejavmi voči nim a organizované výjazdy úderiek Pravého sektora po Ukrajine. Nie je preto žiadnym prekvapením, že Krym (oficiálne Krymská autonómna republika, s vlastným parlamentom a radou ministrov) využil právo na svoju suverenitu, vyjadrenú ešte v roku 1991, ktoré právo mu jednostranne odňali v roku 1995. Následné pripojenie Krymu k Rusku bolo spontánnou vôľou obyvateľov Krymu, nie násilnou anexiou zo strany Ruska. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že referendum i pripojenie sa udiali bez jediného krvavého incidentu. Je v tom kus pokrytectva, ak západná politická reprezentácia prijala neústavný vznik ústrednej moci v Kyjeve, no pripojenie Krymu považuje za vážne porušenie medzinárodného práva.

Ani najzarytejší rusofób asi nebude tvrdiť, že Majdan proti Janukovyčovi vyvolalo Rusko. A bez Majdanu by nedošlo nielen k odtrhnutiu Krymu, ale ani k žiadnemu povstaniu na východe Ukrajiny. Povstanie sa začalo práve ako odpoveď na obsah a výsledky Majdanu, ktorý nebral do úvahy situáciu a postoje východnej Ukrajiny. Ukrajinská vláda dala tomuto povstaniu punc terorizmu. Dosiaľ sa vo svete teroristi likvidovali špeciálnymi jednotkami, individuálne, cielene, často v utajení. Ale vláda začala a vykonáva svoju „protiteroristickú operáciu“ – so súhlasom USA, NATO a EÚ – bombardovaním miest, ostreľovaním a vyháňaním vlastných občanov z ich domovov. Je to v duchu Tymošenkovej túžob vyhladenia ruských spoluobčanov na Ukrajine, i keď tá by to rada vykonala rovno atómovými zbraňami. Napokon, nielen Tymošenková, aj predseda vlády Jaceňuk považuje Rusov na východnej Ukrajine za „podľudí“, subhumans (5). Ukrajinská ambasáda v USA sa s tým vysporiadala po svojom: na svojej webovej stránke po krátkom čase zmenila jeho „subhumans“ na „inhumans“ (6).

Politici USA akosi pozabudli, že keď Kaddáffí bombardoval občanov vo svojej krajine, tak Obama pohrozil, že civilizovaný to nepripustí. A ten svet vtedy naozaj zasiahol. Až tak, že Kaddáfího nakoniec nehanebne ťahali za autom po ulici a Líbya sa dostala ešte do väčšieho marazmu. No ukrajinská vláda dostáva podporu – ekonomickú, logistickú, vojensky podpornú.