Pavel Fendek: Si vis pacem, para bellum - Keď chceš mier, pripravuj sa na vojnu | ParlamentniListy.cz

Keď v roku 1848 prišla revolúcia, išlo o historickú šancu aj na politickú emancipáciu Slovákov. Tu sa Štúr prejavil ako politik. Viedenský dvor však Slovákov po roku 1849 zradil a Štúr mohol mať pocit životného zmaru. Pokračoval ďalej v svojom úsilí a po jeho smrti aj ďalšie generácie slovenských vlastencov. Odkaz Ľudovíta Štúra interpretujem struč-ne takto: Slováci majú právo na svoj jazyk, národnú identitu a politickú emancipáciu. Realizácia tohto práva im umožní zaradiť sa do rodiny rovnoprávnych, slobodných a hrdých európskych národov.

Vznik prvej ČSR zabránil zániku Slovákov, ale Masarykova koncepcia česko-slovenského národa neumožnila ich plnú emancipáciu. Slovenský vojnový štát zase zdiskreditoval pojmy ako nacionalizmus a vlastenectvo. Ľudovít Štúr by bol sklamaný „bratmi“ Čechmi a pobúrený slovenskými tzv. „vlastencami“ z Hlinkových gárd. Prezident Tiso nevyužil jedinú možnosť jednoznačne dokázať, že konal vždy v záujme Slovákov. V čase, keď sa blížila Sovietska armáda mohol konať rovnako ako fínsky prezident Mannerheim a rozhodnúť sa vyhlásiť vojnu nacistickému Nemecku a nie vyznamenávať nemeckých vojakov bojujúcim spolu so slovenskými gardistami proti slovenským povstalcom. Takéto SNP mohlo nadobudnúť taký rozmer, že spôsob pokračovania slovenskej štátnosti mohol byť predmetom diskusie s víťaznými veľmocami. Prezident Tiso tak nekonal, preto buď klamal, alebo zlyhal, za čo musel niesť ako hlava štátu plnú zodpovednosť. To by si mali jeho zástancovia uvedomiť.

Napriek totalitnému politickému režimu by Ľudovít Štúr zrejme považoval svoje sny za splnené zriadením čs. federácie v roku 1968. Úplné zadosťučinenie by asi cítil, keby sa ocitol v roku 1993 a videl, že Slováci existujú ako samostatný národ s vlastným štátom na mape sveta. Keby sa však Ľudovít Štúr ocitol v roku 2015, tak by zvolal: začínam znovu!

Slováci sa v 21. storočí dostávajú do podobnej situácie ako v 19. a začiatkom 20. storočia. Na rozdiel od minulosti Slovákom teraz nehrozí, že budú pohltení Maďarmi. Skazu pripravujú všetkým európskym národom korporatívne finančno-oligarchické globalizačné štruktúry, novodobá to aristokracia v spolupráci s EÚ. Ako?

Už v roku 1925 založil gróf Richard Coudenhove-Kalergi Paneurópsku úniu. Plánom tejto inštitúcie bolo zjednotenie Európy. Biele európske národy považoval však pán gróf za príliš sebavedomé a vzdorovité, teda nevhodné na to, aby bolo možné tento plán zrealizovať. Navrhol preto namixovať európske národy tak, aby vznikol jeden poslušný hnedastý ázijsko-európsky-negroidný národ, ktorému bude totalitne vládnuť vyvolená aristokratická nadrasa. V podstate to isté obsahuje projekt Euromed, plán Bruselu prisťahovať 50 až 80 miliónov moslimov do Európy od roku 2010 do roku 2050. Novodobí aristokrati a neomarxisti sa spojili. Ako k tomu mohlo dôjsť? Odpoveď nájdeme v ideológii kultúrnych marxistov Frankfurtskej školy.

Podľa tejto ideológie sú západné biele spoločnosti jedinými nositeľmi rasizmu, netolerancie, xenofóbie a že zločiny a amorálnosť Západu vychádzajú z jeho charak-teru, ktorý utváralo kresťanstvo. Tam, kde Marx kriminalizoval výlučne kapitalistickú triedu, neomarxisti kriminalizovali aj Starý robotnícky proletariát ako súčasť európskej civilizácie bielej rasy, jej kultúry a hodnôt. Otázku, kto zohrá rolu Nového proletariátu v kultúrnej revolúcii, zodpovedal Herbert Marcuse. Jeho kandidáti boli radikálna mlá-dež, černošskí bojovníci, homosexuáli, odcudzení, asociáli, radikálne feministky, re-volucionári tretieho sveta, všetky rozhnevané hlasy prenasledovaných obetí Západu.

Cieľ klasických marxistov aj neomarxistov bol pôvodne rovnaký, vybudovať rovnostársku spoločnosť, ale ich triedny nepriateľ rovnaký nebol. Pre klasických marxistov bol triedny nepriateľ buržoázia, pre neomarxistov bol však triedny nepriateľ celá utláčateľská, rasistická, netolerantná, xenofóbna európska civilizácia vrátane Starého robotníckeho proletariátu, ktorí utláčajú a diskriminujú Nový proletariát. Toto je kľúčový moment pre pochopenie súčasnosti. En blok je akceptované tvrdenie: Čer-nosi nie sú rasisti, lebo nemôžu byť rasisti. Belosi sú rasisti, lebo sú belosi. Neomar-xistická ideológia je tak príčinou kriminálneho a úchylného jednostranného postoja aktivistov MVO a bojovníkov proti rasizmu, diskriminácii, netolerancii, xenofóbii atď., ktorí preto patria skôr ako zločinci do väzenia, alebo ako pomätenci do blázinca. Práve po tomto, dnes nepredstaviteľnom akte, by bol celý boj proti rasizmu, diskriminácii, netolerancii a xenofóbii v EÚ úspešne zavŕšený. Všetci zločinci a mienim tým politikov skorumpovaných novodobou feudálnou aristokraciou, ako aj šialených aktivistov a predstaviteľov zo štátneho rozpočtu a grantov EÚ platených MVO, by sa dostali tam, kam patria: do kriminálu, alebo do blázinca.

Po kolapse ZSSR sa neomarxisti rozišli s ekonomickým marxizmom a zriekli sa nastolenia diktatúry klasického marxistického Starého proletariátu. Nastolenia diktatúry Nového proletariátu a totalitného politického režimu sa však ako nástroja získania svojej neobmedzenej politickej moci a šírenia kultúrnej revolúcie nezriekli.

Nadnárodným finančno-oligarchickým globalizačným štruktúram, novodobej to feudálnej aristokracii stačilo potom ovládnuť neomarxistov, prevziať ich ideológiu a už v podstate otvorene presadzovať svoje záujmy. Ich triedny nepriateľ, klasický marxistický Starý proletariát bol porazený a navyše ideologicky vmanévrovaný do pozície rasistickej, netolerantnej a xenofóbnej väčšiny utláčajúcej a diskriminujúcej Nový proletariát. Boj za ľudské práva najrôznejších menšín, imigrantov, kultúrne a iné rovnosti, boj proti rasizmu, diskriminácii, netolerancii, xenofóbii ... tak paradoxne vedie novodobá feudálna aristokracia prostredníctvom ľavicových neomarxistických extrémistov. Už celkom otvorene začína utláčať a vykorisťovať nástupcov Starého proletariátu ako v ranných dobách kapitalizmu, samozrejme v sofistikovanej verzii.

Novodobej feudálnej aristokracii, planetárneho jedného promile, sa podaril ekvilibristický kúsok. Tzv. „pokrokovú“ ľavicovú neomarxistickú agendu Frankfurtskej školy využila tak, že sa EÚ mení na korporatívny monolit. Týmto končí obdobie západnej politiky vedenej pomocou ideologických súbojov v štýle pravice a ľavice. Dnes sa začína viesť boj, ktorý nás posunul o dve storočia naspäť. Bojuje utláčaná a vykorisťovaná väčšina proti nadvláde jedného promile.
Z klasického hľadiska je to boj o politickú a ekonomickú moc medzi nástupcom Starého európskeho robotníckeho proletariátu, národnou plebejskou ľavicou a pravicou na strane jednej a patricijskou neomarxistickou ľavicou a novodobou feudál-nou aristokratickou pravicovou s ich žoldniermi z Nového proletariátu na strane druhej. Plebejská ľavica a pravica, ktoré bránia národné záujmy svojich krajín, sú ľavicovými neomarxistickými patricijmi a globalizačnými pravicovými aristokratmi označovaní propagandisticky ako rasistickí netolerantní, diskriminační xenofóbni extrémisti a hádzaní do jedného vreca s neonacistami a podobnou zberbou. Z uve-deného je zrejmé, prečo v EÚ stagnuje ekonomika, v spoločnosti začína vládnuť chaos, nefunguje správne a spravodlivo ani prebujnený sociálny systém, ani trhový mechanizmus. Zmena je nevyhnutná a niektorá koncepcia zvíťaziť musí. Logická koncepcia je permanentný proces súťaženia medzi plebejskou ľavicou a plebejskou pravicou, hľadanie rovnováhy medzi spravodlivým sociálnym štátom a ekonomikou trhového mechanizmu na základe prirodzenej morálky, hodnôt európskej civilizácie. Druhá, tzv. „pokroková“ koncepcia je kamufláž cieľa ľavicových neomarxistických patricijov a globalizačných pravicových aristokratov ako prostredníctvo diktatúry a totalitného politického režimu nastoliť dlhým pochodom inštitúciami neobmedzenú ekonomickú a politickú moc.

Bez toho, aby neboli exaktne definované práva, povinnosti a zodpovednosť verejných činiteľov, nech sú na akejkoľvek úrovni, nie je možné riadiť akúkoľvek inštitúciu, národným štátom počnúc, nadnárodnou EÚ končiac. Z uvedeného vyplýva, že neexistuje žiadna dokonalá spoločnosť. Snahy neomarxistických sociálnych inžinierov vybudovať takú spoločnosť na základe ich „pokrokovej“ agendy je cesta do pekla. Dedičstvo Antiky, Židov a Kresťanov bielym Európanom stačí. Je to kráľovstvo nebeské a my sa len musíme k naplnenia toho snažiť na zemi.

Vlastencami vedený nástupca Starého európskeho robotníckeho proletariátu, rasovo, sociálno-kultúrne a ekonomicky utláčaná a vykorisťovaná biela väčšina musí zvíťaziť nad novodobou feudálnou aristokraciou, jej neomarxistickými šafármi a žoldniermi z Nového proletariátu. Zároveň musí odstrániť multikulturalizmus a celú neomarxistickú ideológiu s jej tzv. „pokrokovou“ agendou z politického aj praktického života spoločnosti a nastoliť spravodlivejší sociálno-ekonomický systém. Z ramien vykĺbená európska civilizácia sa znovu dostane do normálu, znovu sa jej vráti sebavedomie, hrdosť, duša aj viera v budúcnosť. Znovu získa stratený rešpekt a znovu sa budú v normálnom počte rodiť biele deti, ktoré sú pre túto úchylnú ideológiu nebezpečné. Preto EÚ „víta“ imigrantov v takom hojnom počte, preto „nevie“ ich príval zastaviť, preto ich chce „solidárne, spravodlivo“ rozdeliť medzi všetkých členov.

Ďalší velikán slovenského národa M. R. Štefánik zaujal začiatkom 20. storočia jednoznačný postoj a urobil všetko, aby naplnil odkaz Ľudovíta Štúra. Jeho prínos k tomu, že sa slovenský národ mohol zbaviť jarma nereformovateľnej Rakúsko-uhorskej ríše a zabrániť tak svojej skaze, bol rozhodujúci. V potokoch krvi a chaose 1. svetovej vojny sa zrodila prvá, hoci neúplná štátnosť Slovákov v rámci prvej ČSR.

Slováci musia v súčasnosti znovu voliť cestu, po ktorej pôjdu. Slovenská repu-blika je súčasťou mnohonárodnej EÚ, ktorá je z vecnej stránky projekt hodný podpory. Z ideologickej stránky je však EÚ pre Slovákov väčšia hrozba, ako Uhorsko s jeho doktrínou jednotného maďarského národa. A nielen pre Slovákov. Je to projekt soft verzie koncentračného tábora pre všetkých Európanov a ich národy. Európania majú len dve možnosti: buď rozdrvia neomarxistickú ideológiu a jej nosi-teľov v celej EÚ a vytvoria nový projekt, alebo rozdrvia nereformovateľnú neomar-xistickú EÚ a každý národ pôjde svojou cestou ako po rozpade Rakúsko-Uhorska.

Odkaz Ľudovíta Štúra pre 21. storočie preto musíme chápať v dimenziách, zodpovedajúcim historickým okolnostiam. Začínajúci chaos v EÚ môže vyústiť v prelievanie potokov krvi. Aby slovenský národ prežil, musí postupovať jednotne, bežní jednotlivci spoločne s národne orientovanou elitou. Doba snáď splodí aj velikánov ako Štúr a Štefánik. Slováci musia spolupracovať aj s hrdými a slobodnými európskymi národmi, ktoré ešte nestratili vôľu prežiť. A také národy v EÚ ešte sú, minimálne v krajinách bývalého Východného bloku.