Sergej Chelemendik: Euronaivita Červených čiapočiek

Prečo sú títo noví „postkomunistickí“ Európania tak beznádejne naivní? Prečo sa správajú ako kŕdeľ nechápavých Červených čiapočiek, ktoré sa ustavične pýtajú vlka prezlečeného za starú mamu: „A prečo máš také veľké zuby?“ Vlk pred ich očami týmito zubami žerie jednu sestru za druhou, ale Červené čiapočky to akosi nevidia. Keď prichádza reč na geopolitiku, naivní Európania čoraz viac pripomínajú beznádejných lochov – pripomeniem, že slovo loch v minulosti znamenalo „osobu oklamanú podvodníkom“.

Prečo napríklad Chorvátov nepoučí smutná skúsenosť Slovincov, ktorí sa ako prví ozlomkrky vrhli do EÚ, ako prví na sebe okúsili všetky krásy meny zvanej euro a teraz sa už niekoľko rokov zvíjajú v kŕčoch a nevedia, ako majú ďalej žiť. Hoci východiskové pozície Slovinska boli vynikajúce – pre hŕstku ľudí z bývalého Rakúsko-Uhorska, neskôr Juhoslávie, odrazu vznikla pôsobivá, pekná krajina s horami, morom, s vyspelým priemyslom, navyše ležiaca na kľúčovej križovatke obchodných ciest. Slovinci si mohli žiť, radovať sa, ale namiesto toho majú nekonečnú krízu s nepochopiteľnou – pre Slovincov - podstatou.

Táto kríza však susedných Chorvátov nijako nezastavuje – vrhajú sa do EÚ, prakticky sa tam už vrhli. Aj ich zapriahnu do zóny skomierajúceho eura, tak ako zapriahli chudobných Poblatov, aj výsledky budú mať oveľa horšie než susední Slovinci žijúci hneď za rohom, štvrť hodiny jazdy autom - a Chorvát môže pozorovať celú tú krásu euroatlantickej integrácie, skúšať všetky jej chute. Môže, no nepozoruje. Je mierne nasleplý tak ako ukrajinský stavebný robotník v Prahe, ktorý sníva o európskom raji pre rodné Mukačevo, ale nevidí rastúci priamo pred očami rozpad českej spoločnosti. Ukrajinsky robotník vidí iba majestátne Hradčany, kde bol raz na výlete a pil pivo z plastového pohára.

Chorvátov čaká všetko to, čo už okúsili nováčikovia EÚ, počínajúc Pobaltskom až po Bulharsko. Zničia priemysel, spustošia poľnohospodárstvo. Pýcha národa, balkánska sýpka Slavónia schudobnie a spustne, tak ako sa to stalo všade. Namiesto svojich kvalitných potravín Chorváti budú „ako všetci civilizovaní ľudia“ jesť odpadky európskych obchodných sietí, to, čo nedojedli španielski nezamestnaní. Pokazené mäso a zvädnutú zeleninu, vypestovanú na chemickej vode.

Najhoršie pre Chorvátov však nie je toto - viac než tisíce kilometrov chorvátskeho pobrežia, najkrajšie a v Európe zatiaľ najčistejšie more postupne, ale iste prejde do cudzích rúk. Rovnako ako strategicky dôležité námorné prístavy. A Chorváti budú navždy chudobní.

Striktne povedané, toto pobrežie dávno prechádza do cudzích rúk. Kolonizátormi sú hlavne Nemci, ktorí už dvadsať rokov metodicky preberajú do rúk chorvátsky turistický biznis, vybudovaný ešte za vlády totalitného maršala Tita, nie zle vybudovaný. No so vstupom do EÚ sa zmocnenie tohto národného bohatstva zavŕši a podloží zákonom. Chorváti budú vytlačení hore do malebných nehostinných hôr a iba niektorým vyvoleným dovolia stať sa chyžnými a čašníkmi – tieto miesta v Taliansku alebo Španielsku už dávno obsadili nelegálni imigranti z Ukrajiny a Moldavska. Napriek veľkej nezamestnanosti a nekonečným zrážkam miestnych obyvateľov s políciou, v turistickom stredozemnomorskom servise pracujú usilovní Ukrajinci – sú lacnejší a poddajnejší než miestni obyvatelia. Postupne obsadia tieto miesta aj v Chorvátsku.

Prečo naivní Chorváti nevidia nič pod nosom a kopú si jamu? Veď ani netreba nič robiť, stačí nedať pobrežie a hotovo. Pretože Chorváti vidia len to, čo im ukazuje chorvátska televízia, ktorú už dávno majú v svojich rukách kolonizátori. Slovincov chorvátska televízia Chorvátom neukazuje – televízia vedie Chorvátov iba do EÚ, viac nikam. Vedie a privádza.

Týka sa vyššie uvedené iba Chorvátov? Bohužiaľ, týka sa už prakticky všetkých.

Pre krajiny južnej Európy bola z nejakých dôvodov nedostupná skúsenosť Grékov, pre Bulharov a Rumunov skúsenosť Čechov a Slovákov, pre pobaltské národy nie je žiadna skúsenosť smerodajná, kráčajú poľskou cestou a chcú sa navždy stať európskymi inštalatérmi v anglickom odľahlom zapadákove.
Všetko sa všade opakuje. Pracuje totiž jeden a ten istý stroj, pracuje systém, ktorí niektorí progresívne zmýšľajúci ľudia v Čechách už napríklad otvorene a presne nazývajú neokolonializmom.

Presne tak: metropola lúpi kolónie, rozdiel je iba v tom, že metropola so silno zarytými prstami drží v rukách politický a mediálny mainstream a kolóniám servíruje lúpež ako ušľachtilú činnosť. Čo je táto metropola, je otázka veľmi mútna. Záhadná. Priam konšpirologická. Brusel, eurobyrokrati, Bilderberský a Rímsky klub, svetová finančná oligarchia, Rothschildovci a Rockefellerovci – môžeme dlho vymenovávať, ale kolóniám z toho nebude ľahšie.
Okrádajú ich a zdierajú čoraz surovejšie a bezočivejšie. Pritom, kým na začiatku procesu sa zdalo, že krajiny ako Taliansko a Španielsko patria k metropole, zdanlivo akoby ich nelúpili, akoby sa aj ony zúčastňovali na kolonizácii, dnes je jasné, že aj ony sa zmenili na kolónie a zaobchádza sa s nimi rovnako, ako s Gréckom, Rumunskom alebo Litovskom. Lúpia, lúpia a ešte raz lúpia. A ich miestne talianske a španielske televízie sa správajú rovnako ako Ivan Susanin – do močiara vedú nie nepriateľov, ale svojich.

Svet je v súčasnosti usporiadaný tak zložito a záhadne, že vypátrať konkrétne do akých rúk prechádza odobraný majetok kolónií, je prakticky nemožné. Bulhari sa napríklad nedávno vzbúrili proti „českej“ energetickej spoločnosti, neuvedomujúc si, že česká je v tomto prípade akurát právna adresa.
Naozaj je pre okradnutých tak veľmi dôležité, ktorému priekupníkovi sa odniesol ich odobraný majetok?

S naivitou Európanov je načase začať zápasiť - teda vysvetľovať podstatu.Neokoloniálna éra v Európe sa začala podmaňovaním a „trávením“ krajín bývalého sovietskeho bloku – proces trval viac ako dve desaťročia a umožnil starej Európe a Amerike ukojiť ich vampírske potreby, dosýta sa napiť čerstvej krvi svojich obetí, čulo prekvitať, vychutnávať si život podstatne dlhšie než sa predpokladalo.

Kolonizácia prebiehala v duchu najlepších anglosaských tradícií – korumpovala sa a stavala pod totálnu kontrolu "elita" kolonizovaných krajín a národov. Rovnako ako v minulosti v Indii alebo Afrike. S bývalými „totalitnými“ krajinami sa naložilo presne tak ako s Papuáncami: vodcom sa podhodili pestré handry a sud rumu – vodcovia poslúchajú kolonizátorov, národ poslúcha vodcov.

Len absolútnou kontrolou elít postkomunistických štátov sa vysvetľuje fenomenálna úspešnosť olúpenia. Keď vyspelé a prosperujúce Česko a Maďarsko za nejakých desať rokov prišli takmer o všetko, keď Juhosláviu jednoducho zbombardovali.

V tichosti, bez zbytočných rečí bolo odobraté obrovské vlastníctvo krajín s „totalitnou minulosťou“, prebehli miestne privatizácie, v dôsledku ktorých novými „privátnymi“ vlastníkmi sa stali, ktovie prečo, výlučne nie miestni vlastníci. Nič to, že sa privatizácia občas označuje za zločin storočia, veď lúpež sa už stala.
Opäť zdôrazním: hlavným, jednoduchým a efektívnym nástrojom toho, čo sa deje – je pod kontrolu postavená, riadená, skorumpovaná elita miestnych národov. Tá teraz uviazla v slepej uličke a v strachu pre budúcnosťou. Tento strach je oprávnený.

A tak naivní Európania stále častejšie začínajú hľadieť na Rusko so sympatiami a nádejou. Od Ruska mnohí očakávajú – ani viac ani menej - východisko zo slepej uličky, záchranu. Pretože Rusko už zachraňovalo Slovanov, Európu a svet – pred útlakom Rakúsko-Uhorska, pred Hitlerom. Nech teda znova zachraňuje, veď taký má osud.

Ešte nedávno záchranu čakali od Západu a dočkali sa. Od NATO, EÚ a eura očakávali éru blahobytu, slobody, života plného radosti a pôžitku.
Dočkali sa presného opaku – lúpeže, pričom jej rozsah sa nedá utajiť. A teraz nech Rusko zachraňuje? A kto bude zachraňovať Rusko?

Rusko bolo zničené, rozdrvené v takzvanej studenej vojne. Utrpelo obrovské straty, bolo zradené liberálno-perestrojkovou elitou, ktorá bola postavená pod čiastočnú kontrolu. Rusko sa iba dvíha na nohy a vraj, poďte zachraňovať Európanov, najprv bývalých spojencov, potom Španielov a Portugalčanov, keď ich definitívne okradnú.

Nikdy si nezvyknem na naivné posmešky českej a slovenskej mládeže – títo temní totalitní Rusi sami zle žijú, ale majú hromadu zbraní, rakety a vodíkové bomby. Čo by bolo s vami, drahí bratia Slovania, keby sa Rusi nestihli vyzbrojiť a Západ by ich zničil niekedy začiatkom päťdesiatych rokov?
Rusko nebude zachraňovať Európu, ale naozaj môže pomôcť. Takéto myšlienky by bolo užitočné oznámiť popleteným naivným Európanom, ktorí sa stali obeťami démonizácie Ruska. Teraz je pravý čas podrobne Európanom vysvetliť, že Rusko nie je koloniálne impérium a nikdy také nebolo, nemá skúsenosti s korumpovaním cudzích elít, je to iná nie lúpežná, nie dobyvateľská civilizácia, ktorá má s Európou veľa spoločného. Vrátane spoločného osudu.

Rusko má napriek všetkému rozsiahle zdroje – prírodné, ľudské, duchovné, vojenské, vedecké, intelektuálne. Rusko nie je infikované agresívnym rasizmom, ktorý bol a zostáva hlavným motorom koloniálnych výdobytkov. Rusko nikdy nevnímalo a nebude vnímať Európu ako korisť. Máme iné tradície, vľúdnejšie, bez napoleonov a hitlerov. Rusko môže dať Európanom – mladým aj starým - reálne partnerské vzťahy, ktoré starnúcej dožívajúcej Európe už nikto viac neponúkne. Teda správať sa k Európanom ako rovnocenným, nie tak ako sa správali Angličania k Papuáncom, ktorí v dôsledku takéhoto správania už takmer nezostali na Zemi. Pre Rusko sú takéto vzťahy s Európou výhodné, výhodné strategicky a dlhodobo. Rusko má však aj iné cesty.

Kým Európa iné cesty nemá – túto tézu by som sa Európanom dokonca ani nesnažil dokazovať: kto rozumie, ten je hlavička. A kto nie, ten nech si počká na veľkú vojnu na Blízkom východe, ktorú, ako vždy začnú Yankeeovia a do ktorej, ako vždy, zatiahnu Európanov. Čakanie nepotrvá dlho a potom príde aj pochopenie.

Európania to všetko môžu pochopiť a vstúpiť do súťaže, kto sa rýchlejšie a na najlepších podmienkach stane partnerom Ruska. Je potrebné postaviť pred nich takýto cieľ - dobrý cieľ, dosiahnuteľný. Preto občas zvláštne pôsobí správanie Ruska v niektorých európskych štátoch – bojazlivé, ostražité, neisté. Keď prišli západní kolonizátori, hneď povedali: berieme si všetko a zobrali. Rusko sa teraz iba začalo zviechať z kolien, do Európy ťahá surovinové tepny, vkladá peniaze, ale správa sa akosi placho a miestnej elite kontrolovanej Západom vysiela podivné signály: môžeme sa tuto na krajíčku trošku chytiť? My ani nič nechceme. Len nám dovoľte kúpiť tento maličký kúsok, peňazí máme veľa.

Takéto ponížené správanie sa dá vysvetliť, je však veľmi neefektívne. Elity kolonizovaných štátov – a, opäť zopakujem, kolonizovaná sa môže ukázať takmer celá Európa – sú zmätené takouto ruskou plachosťou, neveria, dokonca začínajú panikáriť. Je načase, aby Rusko pochopilo, že dohodnúť sa o veľkých a dôležitých veciach v Európe sa môže iba z pozície sily, ktorú Rusko má. Osobitne je potrebné hovoriť o našich bratoch Ukrajincoch, Bielorusoch a Srboch, medzi ktorými mnohí túžia po tom, aby aj ich kolonizovali. Teda prebývajú v rovnakom bode, v akom sa pred štvrťstoročím nachádzalo bývalé Československo.

Zbytočne po tom túžite, drahí bratia. Celá tá euroatlantická epopeja sa vás nemôže dotknúť z prostého dôvodu – neokolonizátori potrebujú naozaj poslušnú „kvalitnú“ elitu, ktorú je možné dobre riadiť a rukami ktorej sa dá vykonávať lúpež. A vy, naši drahí bratia, touto elitou nie ste, nie ste kvalitní, nie ste poslušní, a preto sa vás nedá kolonizovať.

Akokoľvek by ste sa pretvarovali, nikdy nebudete rovnako poslušní ako Česi, Maďari alebo Estónci. Ste pre nich takí istí Rusi, čokoľvek by ste si o sebe mysleli.

Sergej Chelemendik, ruský spisovateľ, zakladateľ hnutia Dobrá sila