Pri rozširovaní EÚ sa umelo vytvoril politický pojem Západný Balkán. Štáty v regióne, medzi nimi aj Čierna hora, čelia sociálno-ekonomickým i bezpečnostným problémom, ktoré sa využívajú aj na to, aby sa na ne tlačilo pri integrácii do euroatlantických štruktúr. Možno ide o bezpečnostno-politickú náhodu, na v súvislosti s euroatlantickou integráciou to vyzerá väčšmi na skrytý zámer USA kontrolovať priestor bývalých socialistických štátov. Každý štát, ktorý bol prijatý do EÚ, sa najprv (dlhšie alebo kratšie predtým) stal členom NATO. Albánsko, ktorého prijatie do EÚ nie je v dohľadnom čase na programe, je už od roku 2009 v NATO. Bolo prijaté spolu s Chorvátskom, ktoré sa stalo členom EÚ v roku 2013.

Čo vedie k tomu, aby sa forsírovalo prijatie Čiernej Hory do NATO? Ide o najmenší štát na Balkáne s rozlohou o niečo viac ako 13 000 km² a asi so 620 tisíc obyvateľmi, ktorý patrí k najchudobnejším v Európe (spravidla piaty od konca). V štáte je vysoká nezamestnanosť a existujú problémy s korupciou a organizovaným zločinom. Potenciál rozvoja Čiernej Hory sa nachádza najmä v turistike – svoju príťažlivosť zvyšuje aj tým, že sa vyhlásila za ekologický štát. Za raritu možno považovať, že oficiálnou menou v štáte je euro.

Malá Čierna Hora má bohatú a hrdú históriu. Aj v časoch tureckej nadvlády na Balkáne bola prevažne samostatná. Viedla vojnu s Osmanskou ríšou (1876 – 1878) a zapojila sa pritom aj do rusko – tureckej vojny, v ktorej viazala na seba značné sily tureckého vojska. Odvtedy sa tradujú aj dobré vzťahy s Rusmi, spojené aj s blízkosťou k Srbom.

Čierna Hora bola po druhej svetovej vojne ako zväzová republika časťou obnovenej (ľudovej, neskôr socialistickej) Juhoslávie. Po jej rozpade vytvorila so Srbskom Juhoslovanskú zväzovú republiku, ktorá sa v roku 2003 premenovala na Srbsko a Čiernu Horu. V roku 2006 sa po referende Čierna Hora osamostatnila. Ak by ju v roku 1999 neboli bombardovali štáty NATO, neboli by sa jej priamo dotkli vojnové udalosti spojené s rozpadom veľkej Juhoslávie.