Opozícii poskytla vítanú príležitosť, aby zintenzívnila ofenzívnu obvinení proti Ficovej vláde aj za to, čo nespáchala, ale – a to je prirodzené – nesie za to politickú zodpovednosť. Strana Smer-SD sa ocitla v defenzívnej pozícii, z ktorej už nemožno vymanévrovať aspoň do patového pomeru síl, ako to ešte vyzeralo pár dní po neúspechu kandidátov Smeru v novembrových župných voľbách minulého roku.

Hoci konkrétne okolnosti a príčinné súvislosti vraždy novinára a jeho partnerky nie sú ešte jasné – tobôž nie sú vyšetrené – brutálny zločin poodhalil a vrhol svetlo na viaceré konkrétnosti, ktorým sa zavraždený novinár venoval, ale nebyť jeho smrti nestali by sa stredobodom pozornosti širšej verejnosti. V takomto kontexte vznikla šanca pre opozičných politikov, aby rozšírili svoju politickú agendu a mohli pravdivé objasnenie vraždy prezentovať voličom ako prioritnú súčasť svojho programu. Azda s výnimkou jedného politika – poslanca strany Sme rodina Milana Krajniaka, ktorý v hysterickej mediálnej atmosfére upozornil predstaviteľov proti sebe stojacich politických táborov, že „dnes nie je čas na opozično-koaličné spory. Teraz musí byť našou spoločnou prioritou iba vyriešenie tejto mimoriadnej situácie a záujem štátu. Slovenská republika ako štát musí vydať úplne jednoznačný signál, že násilie, alebo vyhrážanie sa násilím, voči ľuďom konajúcim vo verejnom záujme je v tomto štáte neprípustné a nikdy nebude tolerované.“