„Napojenie“ Turecka na Západ sa začalo jeho prijatím za člena NATO v roku 1952. Došlo k tomu z utilitárnych dôvodov – posilniť juhovýchodné „krídlo“ paktu. Územie Turecka malo vo vzťahu k ZSSR (dnes k RF) veľký vojenský význam. Okrem toho, historicky bolo Turecko (Osmanská ríša) štátom, ktorý v minulosti viedol mnoho bojov s Rusmi a aj z tohto dôvodu sa zrejme hodil do vtedajších plánov Západu. V roku 2016 sa však táto konštelácia začala meniť.

Väzby Turecka na Západ sa zosilnili po plánoch na jeho zapojenie do európskej integrácie. Hoci Turecko už v roku 1963 podpísalo asociačnú dohodu s vtedajším Európskym hospodárskym spoločenstvom, jeho prijatie do EÚ momentálne nie je vo výhľade. Skeptici sú názoru, že k nemu už asi vôbec nedôjde.

Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa začala ekonomická migrácia tureckých pracovníkov do západného Nemecka i iných štátov Európy. Vzniklo špecifické sociálno-ekonomické (aj demografické) prepojenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva a neskôr aj EÚ s Tureckom. Podľa odhadov z viacerých zdrojov sa počet Turkov žijúcich v EÚ (vrátane Veľkej Británie) pohybuje v súčasnosti okolo 5 miliónov.

Začiatok politického odklonu Turecka od Západu, ktorý najviac pociťuje EÚ, sa hľadá ťažko. Ide o plazivý proces, ktorý sa začal eskalovať v poslednom roku, ale má hlbšie korene. Kdesi na jeho začiatku je zvyšovanie vplyvu islamistických síl v tureckej politike v druhej polovici deväťdesiatych rokov.

Je tu však aj fenomén vojenských prevratov. Západ, akoby v prípade Turecka súhlasil s maoistickou ideou „puška plodí moc“. Vojaci sa po vstupe Turecka do NATO stali jednou z hlavných záruk prozápadného smerovania štátu a uskutočnili od roku 1960 celkom 5 prevratov, z ktorých len posledný v roku 2017 bol neúspešný.