Dvadsiate storočie sa ešte neskončilo, lebo nie sú vyriešené geopolitické otázky, pochádzajúce z rozpadu troch monarchií po roku 1914, kedy sa dvadsiate storočie naozaj začalo. Pápež František v dramatickom apele Mestu a svetu povedal: „Nech svojou dobrotivosťou táto božská moc sníme tvrdosť zo sŕdc toľkých mužov a žien, ponorených vo svetskosti a ľahostajnosti, v tej globalizácii ľahostajnosti– nezáujmu o druhých.“ Požadoval, aby sme neboli ľahostajnými k utrpeniu druhých ľudí. Čo nás čaká, je dlhé a bolestivé obdobie kumulatívneho úpadku,nestabilít a neistôt v rozsahu globálneho zrútenia ako v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia (W. Streeck).
Zárodky budúcnosti nachádzame v družstevníctve, v miestnych spoločenstvách usilujúcich sa o harmonický život (Zaježová), v radikálne nových

technológiách, ktoré predpokladajú nové formy zospoločenštenia podnikania a finančných transakcií. Musíme byť pripravení na ostré konflikty medzi zárodkami nového a stúpencami starých poriadkov, ktorí bojujú o čas.

I.

Od roku 1949 sme mali slobodný svet a krajiny za železnou oponou, dnes máme „multipolárny svet“ a„demokratizáciu“ (Edward W. Walker) – ide o ideologické manipulácie na zdôvodnenie studenej vojny. Po druhej svetovej vojne boli použité naratívy „boj proti imperializmu“ verzus „boj proti komunizmu“. Na víziu multipolárneho sveta – veľmocenský realizmus zo strany Ruska – môže hegemón nazerať ako na nástroj zameraný proti jeho hegemónii. Ekonomické faktory vrátane energetiky, menového usporiadania a pravidiel obchodovania sú v zajatí geopolitiky, čo je do určitej miery návrat do minulosti. Svet sa zásadne mení, hranice sa stávajú tekutými, niet dôvodu pridŕžať sa geopolitickej doktríny jedného britského geografa spred sto rokov a túto rozširovať do kozmického priestoru. Argumentácia o neprijateľnosti doktríny sfér vplyvu zo strany USA vo vzťahu k Rusku naráža na zásadnú asymetriu: totiž hegemón automaticky považuje za svoju sféru vplyvu celý svet a očakáva, že ostatné štáty to budú bezvýhradne akceptovať. Nový svetový poriadok sa nastoľuje bojom,teda konfliktným spôsobom za nepredvídateľných rizík (dôvod pre elégiu). Uvedené komplikuje nastolenie efektívneho primátu medzinárodného práva, čo je nevyhnutné, ak sa pokus o multipolárny svet nemá skončiť ako „koncert národov“ v roku 1914. Takže prvým krokom k odklonu od tradičnej geopolitiky, teda rámca v ktorom cieľom aktéra je dosiahnuť dominanciu, by bolo, keby USA podporili autoritu OSN a začali akceptovať zväzovanie medzinárodným právom, teda pristúpili na obmedzenie vlastnej suverenity vo vzťahu k medzinárodným inštitúciám, čo koniec koncov selektívne vyžadujú od druhých štátov. Ústup USA z pozície nadvlády tak ako svojho času ustúpili Veľká Británia a Sovietsky zväz, nepripadá v krátkodobom horizonte do úvahy, v strednodobom horizonte by mohlo dôjsť k striedaniu politických elít, nastupujúca kvázi izolacionistická elita by vzhľadom na prehlbovanie krízy a kontraproduktívnosť obhajoby status quo mohla dospieť k záveru, že výhodnejšia bude pozícia prvého medzi viacerými rovnými na základe pravidiel garantovaných medzinárodnou autoritou.

Studená vojna sa začala ako reakcia na jadrové vydieranie zo strany USA. V roku 1947 Stalin predniesol vo februári prejav vo Veľkom divadle v Moskve a Churchill výrok o železnej opone v marci vo Fultone. Stalin opakoval Leninovu tézu o nevyhnutnosti vojny medzi imperialistami, pritom si bol vedomý, že nemôže vyzvať Západ na otvorenú konfrontáciu. USA upevnili svoju hegemóniu po druhej svetovej vojne na základe dohôd v Bretton Woods (Keynesov návrh na celosvetovú menu Bancor odmietli) a Jalte (politický kompromis, uznávajúci nárok ZSSR na bezpečnosť prostredníctvom hraničných štátov). Walker má pravdu v tom, že vzťah Moskvy so Západom je dnes rovnako nebezpečný ako v prvých rokoch studenej vojny, a to z podobných dôvodov. Tak ako vtedy sú pravidlá hry a hranice oddeľujúce obe sféry vplyvu nejasné a sú predmetom sporu. Práve preto došlo ku kríze na Ukrajine. Za chybu považuje, že nedošlo ani k pokusu vytvoriť celoeurópsku bezpečnostnú štruktúru za účasti Ruska namiesto rozširovania NATO na východ. V dôsledku prijatia pobaltských štátov sa môžeme ocitnúť v kompetitívnej (konkurenčnej) mobilizačnej hre podobnej tej, ktorá vyvolala prvú svetovú vojnu. Má pravdu aj v tom, že od západných lídrov je nezodpovedné pokračovať, akoby malé riziko katastrofickej udalosti nestálo za úvahu. A že sankcie ostanú v platnosti ďalšie roky, skôr budú posilnené, než že by boli zrušené, aj keby prímerie v Donbase vydržalo. Kremeľ sa bude v globálnom meradle usilovať o pozíciu vedúceho nositeľa odporu proti západnej liberálnej hegemónii, aby Západ politicky a ekonomicky oslabil a podporil rozpory vnútri EÚ a NATO. Ide o hru s nulovým súčtom, v ktorej obe strany strácajú. Nádej spočíva v tom, že časom začnú obe strany rokovať o opatreniach, ktoré znížia pravdepodobnosť vojenskej konfrontácie, ako tomu bolo po kubánskej kríze. Ak nejde USA bezpodmienečne o hegemóniu, mohli by multipolárny poriadok akceptovať, pretože majú dostatočné silu na zabezpečenie svojich oprávnených záujmov. Druhou alternatívou je vojna, pretože inak USA svoju hegemóniu nedokážu presadiť, výsledok vojny však môže byť zásadne iný, než aký plánujú.

II.

Nový globálny politický a ekonomický poriadok je v štádiu zrodu ako dôsledok nových ekonomických realít. My (Joseph Stiglitz rozumie USA) skutočný stav ekonomiky nedokážeme zmeniť. Lenže ak je naša odpoveď na tvrdú skutočnosť nesprávna, chybná, tak riskujeme. A to spätný náraz, ktorý vyústi buď do disfunkčného globálneho systému alebo do globálneho poriadku, ktorý sa zásadne bude líšiť od toho, čo by sme si želali. J. Stiglitz poukazuje na to, že Washington nedokázal zvládnuť dôsledky mnohých krátkozrakých aktivít, ktoré mali rozšíriť a posilniť dominanciu, ale v skutočnosti ju z dlhodobej perspektívy znižovali. Ekonomický vzostup Číny nemusí byť na úkor USA, ale môže byť k ich rastu komplementárny. Čína požaduje primeranú rolu v medzinárodných, najmä ekonomických organizáciách (MMF a SB), čo USA blokujú. V rokoch 1940 – 1942 J. M. Keynes a E. F. Schumacher navrhli nadnárodnú klíringovú menu ako exkluzívnu jednotku bezhotovostnej platby v rámci medzinárodného obchodu, s ktorou by nemohli obchodovať jednotlivci a nebola by krytá zlatom, hoci zlato by sa dalo za bancor nakupovať. Toto narazilo na konferencii v BrettonWoods (1945) na kategorické odmietnutie zo strany USA, ktoré presadili pevné výmenné kurzy kryté zlatom – 35 USD za uncu. Takúto záruku na svoju menu mohli po druhej svetovej vojne v poskytnúť iba USA a trvala do augusta 1971. Pokiaľ dolár funguje ako svetová rezervná mena, čo v súčasnosti nie je podložené ekonomickou silou USA, lež iba mimoekonomickým faktormi, môžu USA ako jediná krajina na svete neobmedzene zvyšovať svoj vnútorný deficit tým, že mesačne tlačia miliardy nových bankoviek. V roku 2010 vydala OSN (DESA – Department of Economic and Social Affairs) dokument požadujúci reorganizáciu globálneho rozvoja (Retooling Global Development), v ktorom sa uvádza, že zásadná slabosť medzinárodného finančného systému zohrala podstatnú úlohu v súčasnej globálnej ekonomickej kríze. Okrem iného predpokladá vytvorenie nového globálneho rezervného systému, ktorý nebude založený iba na americkom doláre, ktorý negarantuje stabilnú rezervnú menu. Nový systém sa nemá zakladať na jednej mene ani na koši mien, prestavba má umožniť stabilnejší svetový finančný systém emisiou nástroja medzinárodnej likvidity typu SDR (zvláštne práva čerpania, účtovná jednotka zavedená v rámci MMF od roku 1969).