Každá politická krajnosť – natvrdo vyjadrené extrémizmus – skôr či neskôr prinesie svoje trpké plody. Kto sledoval kampaň v tohtoročných prezidentských voľbách v USA a spoľahol sa na informácie a komentáre zo západných médií hlavného prúdu, získal príliš jednostranný, krajný, teda extrémny pohľad na jej priebeh. Tí, čo si pamätajú o niečo viac, by mohli povedať, že to boli ešte deformovanejšie a tvrdošijnejšie tvrdenia ako v oficiálnej „medzinárodniarskej“ mediálnej línii (propagande) v socialistickom Česko-Slovensku v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Ani vtedy v nich nebolo toľko a takých ostro negatívnych hodnotení politikov USA (azda aj celého Západu), ako sa ich ušlo v posledných mesiacoch D. Trumpovi zo strany médií vlastného štátu, ktorého prezidentom sa nakoniec stal (nehovoriac o celosvetovej kampani, ktorá sa v tomto smere vytvorila).

Návrat bumerangu

Napriek nevyberanému až surovému charakteru vedenia kampane zo strany oboch kandidátov, čo sa začalo už v primárnych voľbách, naivný čitateľ (alebo ten, ktorý potrebuje jednoznačný ukazovateľ hodnotenia v zložitom svete plnom protirečení) nadobudol neotrasiteľný dojem, že nielen USA, ale pomaly celému svetu nehrozí väčšie nebezpečenstvo ako kandidatúra či nebodaj zvolenie D. Trumpa za prezidenta. Kŕčovité vystupovanie H. Clintonovej (dopĺňané strojenými úsmevmi, ktoré sa často viac podobali na grimasy) spojené s agresívnou rusofóbiou prekonávajúcou pre zmenu reaganovské časy, nebolo pre voličov príliš príťažlivé, no muselo sa prezentovať ako jednoznačne prijateľnejšie riešenie. Opäť sa potvrdila sartrovská myšlienka o tom, že voľba je prekliatím ľudskej existencie a ak aj človek nevolí, volí, ale len to, že nevolí.

Zahraničná politika Washingtonu – najmä pri podpore farebných revolúcií exportujúcich deformovanú liberálnodemokratickú orientáciu do vytypovaných štátov – sa cielene zameriavala na politické, názorové rozdelenie spoločnosti. Voľby sa potom najmä v prípade priamych volieb prezidentov často prezentovali ako výber menšieho zla. Svedkami toho sme boli už aj na Slovensku a vo viacerých iných postsocialistických štátoch.

Bumerang sa vrátil a plnou silou zasiahol USA – spoločnosť sa aj tam „zrazu“ rozpoltila a okrem toho bola nútená voliť menšie zlo (a ten, kto nevolil, ho volil tiež). Ak sa vrátime k fenoménu politického zla, začalo sa vo veľkom používať v „ére“ R. Reagana, ale vždy len vo vzťahu k zahraničiu – „zlo“ však tentoraz zasiahlo aj USA, o ktorých výnimočnosti rečnila H. Clintonová. A výsledok bol prekvapujúci – menším zlom sa nakoniec pre obyvateľov USA v ich volebnom systéme stal D. Trump, ktorý chce tiež obnoviť veľkosť Ameriky a jej miznúci sen, ale iným spôsobom ako jeho protikandidátka.