Prešli sme slam v Tondo (Manila) vystavaný na hore Smokey Mountain, doslova na smetisku. Ľudia sa tu živia predovšetkým triedením odpadu, trochu farmárčia, niektorí robia taxikárov. Tí, čo triedia odpad, si zarobia zhruba 2 doláre denne (okolo 100 pesos), čo je hranica chudoby. Kúpia si za to kilo ryže a galón vody, možno nocľah, ak sa pošťastí, niečo na seba. Živia rodiny... Nechcem si predstavovať, aké choroby na nich číhajú, stačí vidieť tie dokaličené psy, mačky a sliepky, čo sú všade... Ešte raz – oni žijú na smetisku. Niektorí bývajú v ošarpaných panelákoch, čo postavila vláda, ostatní v zbúchaných chatrčiach. S viacerými sme sa rozprávali. Boli neskutočne milí, usmievaví, veselí, so smiechom sa s nami fotili, ukázali nám svoje príbytky. To nechcite vidieť... Mimovládky im pomáhajú s elektrinou, ktorá je tu jedným z hlavných problémov.

Pýtal som sa aj na politiku – väčšinou volia tých, ktorých odporučí líder komunity. S tým som sa rozprával, volia kongresmana z Liberálnej strany, lebo im občas niečo donesie. Duterteho boj proti drogám ho až tak nenadchýna, už kvôli nemu strávil noc v cele – polícia to čistí hlava-nehlava, zďaleka sa to netýka iba dílerov, ale všetkých nižších vrstiev. Na druhej strane, aktivistka z Francúzska hovorí, že odkedy je Duterte prezidentom, štát pomáha chudobným v slamoch viac. Hlavná pomoc pre tých najchudobnejších však pochádza z komunity – pomáhajú si vzájomne. Pýtal som sa jedného pána, či sa odtiaľto plánuje presťahovať. Vraj nie. Má stabilnú robotu (triedenie odpadu), lacné ubytovanie, inde by nemal ani to. Čoskoro si našetrí na elektrický generátor a pošle deti do školy. Deti okolo nás behali, hrali sa, smiali sa.