Totiž dňa 7. apríla 2010 (uf, už je to jedenásť rokov) sa v Kirgizsku začal (akosi permanentný) revolučný proces mocenskej zmeny.

Násilnosti sa začali najskôr v Talase a potom sa vlna násilia preliala do Biškeku, kde na hlavnom námestí Ala-Too (???-???), kde sa o. i. nachádza spoločný (bývalá budova ÚV KS Kirgizskej socialistickej republiky) komplex parlamentu a sídla prezidenta, len v prvý deň nepokojov zomrelo 77 protestujúcich. Inak si táto aprílová revolúcia vyžiadala celkom (oficiálne) 86 obetí a viac ako 300 ľudí bolo zranených.[1]

Výsledkom tejto krvavej revolučnej ouvertúry bola politická skutočnosť, že k moci sa dostala vtedajšia opozícia. Tá sformovala dočasnú vládu (neskôr bola premenovaná na technickú vládu), ktorá priviedla krajinu k predčasným parlamentným voľbám v októbri 2010.

No a táto „nová“ moc sa porúčala na smetisko kirgizských politických dejín v októbri 2020. Ako ináč, revolučnou cestou. No a príbuzní týchto obetí (aspoň časť) v osobnom rozhovore neskrývali v roku 2013 a 2015 svoju frustráciu z toho, čo bolo a politicky je v Kirgizsku.

Hrdinovia z apríla 2010 sa dočkali úcty aj tým, že v Issyk-Kuľskej oblasti pomenovali v pohorí Terskej Ala-Too doteraz bezmenný štít (výška 4.142,2 metra) na štít Hrdinov Aprílovej revolúcie.