Snáď si niekto zo striebornými rokmi spomenie na priemyselno-výrobné družstvo robotníkov a roľníkov Česko-Slovenska INTERHELPO, ktoré bolo založené práve pred sto rokmi – v máji 1923 v Žiline s cieľom pomôcť sovietskemu Kirgizsku. V celkovom počte 1 078 osôb, ktoré odišli do Piškeku (dnešný Biškek) bolo 407 jeho členov a 671 rodinných príslušníkov, medzi ktorými bol aj maličký Alexander Dubček. Napriek úspechom družstvo v roku 1943 pod tlakom sovietskej byrokracie právne zaniklo.

Ani to, že samotní Kirgizi vnímali INTERHELPO ako jeden zo základných kameňov vzniku ich skromnej priemyselnej základne, ani to, že tam časť svojho detstva strávil medzinárodne uznávaný politik, Alexander Dubček, nedokázalo Slovensko, s výnimkou aktivít prezidenta Ivana Gašparoviča, za tridsať rokov svojej existencie využiť.

Možno, že sa ľady prelomia teraz. Hlavným trénerom futbalovej reprezentácie Kirgizska sa totiž, počnúc týmto májom, sto rokov po INTERHELPE, stal z tridsiatich kandidátov Slovák Štefan Tarkovič.[1]

Takže prepisovatelia slovenských dejín vo vzťahu k bývalému Sovietskemu zväzu si môžu mädliť ruky. INTERHELPO a A. Dubček sú už mimo hry, v ofsajde. Ale historickú pravdu nemožno oklamať.

Úspešná cesta