Tou prvou je, že Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS), ako medzinárodná organizácia pokrýva zhruba 60 % územia Eurázie so štvrtinou svetovej populácie (cca 1,5 mld. obyvateľov), združuje veľmi zaujímavú množinu štátov.[1]

Členskými krajinami sú: Čína, Ruská federácia, India, Pakistan (oficiálne jadrové mocnosti), Kazachstan, Tadžikistan, Kirgizsko a Uzbekistan. Pozorovateľskými krajinami ŠOS sú: Afganistan, Bielorusko, Irán a Mongolsko. Štatút partnera v dialógu majú: Arménsko, Azerbajdžan, Kambodža, Nepál, Srí Lanka a Turecko(!).

Tou druhou je skutočnosť, že po tom, čo Spojené štáty (jadrová mocnosť) po prehre utekajú z Afganistanu (podobne ako z Vietnamu), kde po dvadsiatich rokoch je funkčné jedine hnutie Taliban a je stále platná paradigma nárastu prvovýroby a distribúcie drog, ostatné akosi nevyšlo. No a hodili cez palubu svojich v Afganistane a čo je pôvabné, aj svojich akože spojencov, ktorí im tam de facto robili pucflekov.

Čiže nemožno sa diviť, že aktuálne udalosti v Afganistane vrátane masovej dezercie afganských vojakov predovšetkým do Tadžikistanu (ale aj smerom do Uzbekistanu, ktorý sa snaží tomuto zabrániť) diktujú potrebu reakcie ŠOS na destabilizačné tendencie smerom do Strednej Ázie.

Stretnutie ministrov

Ak súhlasíme s tézou, že sa nemožno diviť, potom je logické, že stretnutie ministrov zahraničných vecí ŠOS sa uskutočnilo (14. júla 2021) práve v hlavnom meste Tadžikistanu. No a je tu ešte jedno plus a to, že Tadžikistan aktuálne predsedá ŠOS.