Táto situácia ukazuje, že nič naozaj dôležité sa od roku 2008 vo „vyspelom“ svete nezmenilo. Pripomeňme si, že (zjednodušene) priveľa peňazí nekrytých reálnou produkciou spôsobilo finančnú a vôbec ekonomickú katastrofu pred šiestimi rokmi. Systém, ktorý vtedy skrachoval, však evidentne pracuje ďalej, hoci zjavne nefunguje efektívne a jeho výsledkom sú len hlboké hospodárske krízy, nárast nezamestnanosti, chudoby a dlžôb ľudí i štátov. Kľúčovú príčinu však politici neodstránili a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to chystali zmeniť. Práve naopak.

Európska centrálna banka sa už dlho usiluje kombinovať rôzne nástroje, ktorými chce dostať „viac peňazí do ekonomiky“. OECD ju najnovšie vyzvala, aby začala vo veľkom skupovať štátne dlhopisy a podľa reakcie šéfa ECB sa zdá, že to naozaj bude robiť. Kľúčová sadzba je pritom na symbolickej úrovni 0,05 % a depozitná dokonca mínus 0,2 %. Znamená to, že ak si chcú komerčné banky uložiť peniaze v ECB, tá im nielenže za to nič nezaplatí, ale ešte vyinkasuje 0,2 % z uloženej sumy. Banka sa takto usiluje donútiť finančné ústavy, aby viac požičiavali ľuďom a (produktívnym) firmám, čo má podporiť investovanie, výrobu a spotrebu a teda následne oživiť hospodárstvo.

Lenže nič také sa nedeje. Banky na požičiavanie do reálnej ekonomiky kašlú. Majú „tisíc“ dôvodov, prečo sa im to zdá riskantné a zložité a zbytočné a ... Zvýšenie ziskov si dokážu zabezpečiť aj inak. A tak ich voľné peniaze putujú radšej na trhy štátnych cenných papierov. Vlády sa tešia, lebo na finančných trhoch je takto veľmi veľa peňazí a investori sú teda ochotní požičiavať im aj za oveľa nižšie úroky než prednedávnom. Varovným príkladom je kupovanie dlhopisov vysoko rizikových rozvojových krajín, ktoré ešte pred desiatimi rokmi krachovali, lebo neboli schopné splácať svoje dlhy. Navyše za úroky, ktoré len o málo prevyšujú úrokové sadzby dlhov ekonomicky silných štátov.