Po kontroverznej zmene vládnej moci v Kyjeve 22. februára 2014 sa situácia na Ukrajine čoraz väčšmi komplikovala a radikalizovala. Prispel k tomu o. i. aj návrh na zrušenie účinnosti zákona o základoch štátnej jazykovej politiky, ktorý bol schválený už nasledujúci deň. Zákon z roku 2012 sa zrejme považoval za dedičstvo „janukovyčovskej“ éry, ktoré bolo potrebné v záujme dokázania vplyvu protiruských síl v nových pomeroch čo najrýchlejšie zrušiť.

Zakrátko sa prišlo na to, že to nebol dobrý ťah, a dočasný prezident O. Turčynov vyhlásil, že rozhodnutie parlamentu nepodpíše, pokiaľ nebude prijatý nový zákon. Došlo aj k ďalším nejasnostiam pri postupe novej moci a vo viacerých častiach štátu prepukli znovu nepokoje – odlišné od tých z konca novembra 2013. Udalosti nadobudli rýchly spád – za necelý mesiac od zmeny vlády v Kyjeve sa bývalé časti Ukrajiny už pod pomenovaním Republika Krym a Sevastopoľ (mesto federálneho významu) stali súčasťou Ruskej federácie.

Nebudeme opakovať fakty a závery, ktoré sa v súvislosti s prvým výročím týchto udalostí často a podrobne rozoberali. O spôsobe, akým sa to stalo, možno z hľadiska medzinárodného práva treba diskutovať, ale na Kryme je pokoj a poriadok.

A v podmienkach ukrajinskej krízy, ktorá odvtedy prerástla do občianskej vojny (momentálne v stave krehkého prímeria), došlo k tejto zmene bez toho, aby niekoho zabili či zastrelili. Porovnajme to s tým, ako vojensky zasiahli USA v 21. storočí – či už v Iraku, Afganistane alebo Líbyi. Medzinárodné spoločenstvo si ešte pamätá aj to, čo sa odohrávalo v Kosove pred bombardovaním „malej Juhoslávie“ v roku 1999 i po ňom.

Nebudeme sa dohadovať, či zmena statusu Krymu bola anexiou, výsledkom separatistického hnutia alebo čímsi iným. Záleží totiž na uhle pohľadu, ktorý zvolíme – tobôž, keď vidíme, ako sa v medzinárodných vzťahoch uplatňuje zo strany USA a NATO dvojaký meter.