Nezvyklým momentom v medzinárodných vzťahoch bola nedávna návšteva B. Obamu vo Veľkej Británii, pri ktorej viackrát vyslovil upozornenia na adresu Londýna, k čomu môže viesť jeho vystúpenie z EÚ. Britskí euroskeptici prijali tieto vyjadrenia so značnou nevôľou a časť z nich ich označovala za pokrytecké.

Z pohľadu kontinentálnej Európy by bolo vhodné pozrieť sa späť do minulosti, keď bola 1. januára 1973 Veľká Británia prijatá do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Už v tom čase dostal bohatý Londýn veľa výnimiek, ktoré boli pre všetky ostatné neskôr prijímané štáty (od roku 1993 už do EÚ) nedostupné.

Paradoxom je, že pri rokovaniach, ktoré mala Veľká Británia s EÚ, sa jej ešte viac vyšlo v ústrety a získala ďalšie „úľavy“ v ekonomickej aj finančnej oblasti. Aký to je rozdiel oproti grexitu, hrozbe, že Grécko opustí EÚ (bude z nej „vylúčené“), keď sa pri rokovaniach s ním zaujala pozícia – v ničom sa mu neustúpi, nedostane ani cent navyše.

Iste, súvisí to v prvom rade s ekonomickým potenciálom Veľkej Británie a pozíciou Grécka, ale aj s tým, že City v Londýne spolu s Wall Street v New Yorku predstavujú centrum finančnej moci vo svete (boli však tiež „namočené“ do gréckej dlhovej krízy), ktoré má vlastnú víziu riešenia problémov v EÚ. Pri všetkej demokracii v EÚ nie je v jej vnútri vôbec vítaná diskusia o vplyve nadnárodných finančných kruhov na jej pôsobenie (druhou takou „chránenou“ témou je NATO).

Bezpochyby pre žiadnu „zabehanú“ organizáciu nie je dobré, ak sa niektorý z jej členov rozhoduje, či ju opustiť, alebo v nej zostať. Politicky predstavuje potenciálne vystúpenie Londýna z EÚ však aj širší problém – nie je vylúčené, že týmto príkladom sa môžu infikovať euroskeptické sily aj v ďalších členských štátoch a vzniká obava z akéhosi „domino efektu“.