Matej Ivančík píše: „Na Slovensku sa vytvorila predstava, že panujú dva odlišné názory na existenciu Slovenského štátu a Slovenského národného povstania. Je však veľký rozdiel medzi odlišnosťou názorov a absenciou metodológie, ktorá je nutnou podmienkou vedy. (...) Seriózna historiografia si nekladie za úlohu poprieť význam SNP spochybnením jeho zmyslu počtom padlých. Zmysel francúzskej revolúcie nepopiera žiaden historik. Historik ju môže len interpretovať pomocou metodológie. Spýtať sa, či mala cenu, keď zomrelo obrovské množstvo ľudí, nie je vecou iného názoru, ale absenciou vedeckého postupu. Takýto diskurz nikdy k ničomu nevedie, lebo nekonfrontuje rôzne pohľady na realitu, ale rieši otázku existencie reality. Výsledkom je akurát polarizovaná spoločnosť.“

Minulý mesiac prezentoval publicista Dušan D. Kerný aj tieto myšlienky: „Nech mi to všetci prepáčia, ale, chvalabohu, že sú už tie oslavy sedemdesiateho výročia SNP za nami. Už som mal dojem, že znovu povstali všetci bojovníci všetkých ideologických frontov. (...) Fronty sa rozčesli, akoby zasa išlo o jediný správny výklad. (...) Mali by sme sa spytovať sami seba, prečo sa nepretržite musíme vyrovnávať s našimi dejinami. Prečo sa nevieme vyrovnať sami so sebou?“(zvýraznil autor príspevku)

Súhlasím, že oslavy 70. výročia SNP sa vyznačovali intenzívnou protipovstaleckou kampaňou. Ale už sme si za tých takmer dvadsaťpäť rokov zvykli. Prvých štyridsaťpäť rokov nahlas znelo, aké je Slovenské národné povstanie vznešená myšlienka, len v niektorých rokoch raz tí, raz oní boli z božských poschodí osláv zhodení do pekla, či naopak, vyzdvihnutí až do socialistických nebeských výšin. A po novembri 1989 sa pohrobkovia režimu porazeného v povstaní chopili príležitosti. Niekedy poza bučky, inokedy priamo medzi oči nás ohurovali, aké svinstvo sa dialo v SNP, ale predovšetkým, ako sme si pochovali vlastný štát. A to nie ledajaký štát, ale predovšetkým kresťanský (nekresťanov sme vynulovali z obyvateľstva, bezbožníkov umlčali) a prosperujúci (z vojnovej konjunktúry). Keby len to. Najmä tohto roku sa vyzdvihovala téza: Bez 14. marca 1939 by nebolo 29. augusta 1944. Už len chýbalo urobiť ústredné štátne oslavy 75. výročia vzniku „nezávislého“ Slovenska! Hanbím sa, že som použil slovo téza. Veď jeho slovenský ekvivalent je „dokázateľné alebo dokazované tvrdenie; poučka, zásadná myšlienka“. Bohužiaľ, nič z toho na „ľudové (sveto)názory“ neplatí.