Takýmito slovami sa mal na jar roku 2011 na francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho obrátiť mediálne veľmi známy muž, francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy. Podľa dostupných informácií ide o jediného filozofa, ktorý cestuje po svete s vlastnou ozbrojenou ochrankou...!

Telefónne číslo prezidenta vyťukával na svojom mobile v priamom televíznom prenose. Vedľa neho stál Mahmúd Džibril, narýchlo „zvolený“ šéf tzv. Líbyjskej prechodnej rady, ktorá mala po páde Kaddáfího režimu prevziať moc nad celou krajinou a začať budovať nový, tentoraz už demokratický poriadok...

Diváci, ktorí na obrazovkách videli neuveriteľnú scénu a dovtedy nevedeli, kto je to ten francúzsky filozof, museli byť podobne šokovaní – ako keď na malú dedinu spadne veľký meteorit. No tí, ktorí Lévyho poznali z predchádzajúcich globálno-mediálnych eskapád, vedeli veľmi dobre, s kým majú do činenia. Miliardársky dedič a vojnový štváč, v pravicových kruhoch uznávaný ako veľký intelektuál a v súčasnosti patriaci k vychytenej skupine tzv. nouveaux philosophes /nových filozofov/ spolu s takými pravicovými filozofmi, akými sú napr. André Gluckmann, J. P. Dollé alebo G. Lardeau, si znovu raz prišiel na svoje. Tentoraz sa pridal k tzv. arabskej jari a rozhodol sa, že urobí všetko preto, aby v Líbyi padol plukovník Muammar Kaddáfí.

Bol začiatok roka 2011. Povestná arabská jar, ktorá sa začala v Tunisku a zasiahla aj Egypt, postupuje do Líbye. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý sa do najvyššieho kresla v Elyzejskom paláci dostal v roku 2007 na päť rokov a vystriedal dovtedajšiu hlavu štátu Jacquesa Chiraca, začal brať slová váženého a všeobecne uznávaného filozofa, a navyše aj osobného priateľa, veľmi vážne. No dal si na čas. Sám s tým nemohol robiť celkom nič. Musel ako každý „veľký“ európsky politik najskôr zavolať do Bieleho domu prezidentovi Barackovi Obamovi a až potom do Londýna premiérovi Davidovi Cameronovi. Ale predsa len si zavolal ministra zahraničných vecí Alaina Juppeho. Ten by predsa mal o dianí vedieť niečo viac – aj vzhľadom na denný kontakt s francúzskou tajnou službou.

Lenže filozof pritlačil milého prezidenta k múru. Vyzval ho na akciu verejne, cez televíznu obrazovku, a to rovno v priamom prenose. Vec bola vážna. Šlo o verejný nátlak. Z priamej odpovede sa Sarkozy ešte dokázal vymotať, hovoril niečo o potrebe veci vyjasniť, nemohol sa do akcie pustiť hneď, o niekoľko dlhých mesiacov by sa mu unáhlený krok mohol vypomstiť. A čo ak by sa v budúcnosti znovu chcel stať prezidentom?