Pavel Fendek: V čem spočívá úspěch Róberta Fica aneb jediný skutečný levicový odpůrce islamizace a multikulturalismu?

21.02.2016 21:00

Strana SMER – SD má trvale vysoké preferencie voličov nezávisle od toho, či je v opozícii, alebo vo vláde, čo udivuje aj politologickú obec.

Pavel Fendek: V čem spočívá úspěch Róberta Fica aneb jediný skutečný levicový odpůrce islamizace a multikulturalismu?
Foto: Hans Štembera
Popisek: Premiér SR Robert Fico

Zvlášť preto, lebo na Západe je mainstreamová ľavica v kríze. V menej pozorovateľnej kríze je však celý politický mainstream Západu, vrátane mainstreamovej pravice, čo sa podarilo dôkladne zviditeľniť Angele Merkelovej pri riešení krízy s migrantmi. SMER – SD síce profesionálne a dôkladne vyžíva marketing, ale bez osobnosti jej predsedu by to bola bezpochyby len priemerná politická strana.

Kto je Robert Fico? Pred rokom 1989 bol dva roky členom KSČ a politickú kariéru odštartoval v SDĽ. Svoju minulosť nezatajuje. Je pragmatik. SMER – SD pod jeho vedením môžeme preto definovať ako pragmatickú ľavicovú stranu, ktorá nemá žiadnu ideológiu, ale s nutnosti sa niekam zaradiť je v európskom parlamente členom strany európskych socialistov. Niektorí jej členovia sú ideologicky zaťažení, ako napríklad Ľuboš Blaha, „moderný“ marxista, ktorý sa však dosť často rozchádza s politickým a ideologickým mainstreamom a niektorí ideologicky zaťažení nie sú ako napríklad Monika Beňová, ktorá nemá o ideológii ani poňatia, ale s týmto bruselským mainstreamom je až príliš často v súzvuku. Róberta Fica tak možno prirovnať k dirigentovi orchestra, ktorý riadi rôzne hudobné nástroje, využíva ich osobitnosti a vytvára harmonický celok.

Úspech Róberta Fica spočíva aj v tom, že na rozdiel od Vladimíra Mečiara vie konať štátnicky. Príkladom toho je podpis Lisabonskej zmluvy. Málo vplyvný štát ako Slovensko sa proti podpisu nemohol vzoprieť, nakoľko všetci predstavitelia krajín EÚ ju podpísali (až na odpor Klausa) a ľud krajín Západu mlčal, hoci vedel, že ide len o obídenie odmietnutého návrhu Ústavy EÚ. V migrantskej kríze však Róbert Fico oficiálne zaujal nekompromisné protiimigrantské stanovisko, pretože ľud Západu prestal mlčať napriek tvrdej perzekúcii oficiálnej berlínskej a bruselskej moci, ktorá je mainstreamovo ideologicky neomarxistická. Fico to s veľkou pravdepodobnosťou vie, preto sa neomarxistickou agendou ako je napr. podpora homosexuálov, čiže LGBTI a ich sobášov, ktorá je na Slovensku rovnako nepopulárna ako radikálny feminizmus, nezaoberá. Napriek tlaku z EÚ a mimovládnych organizácií si to zatiaľ môže dovoliť. Štátnicky čaká, aký bude vývoj v EÚ. Vie sa rozumne rozhodnúť kedy mlčať a  nekonať a kedy hovoriť a konať. Navyše, niekedy hovorí národu niečo iné, ako v  Bruseli. Pokiaľ sa však jedná o  stratégiu a taktiku, tak je to zrozumiteľné, pretože SMER – SD prevzala aj podstatnú časť agendy SNS. Či je Róbert Fico schopný naozaj sa vzoprieť Bruselu beriem s rezervou, do jeho hlavy nevidím.

Politický mainstream EÚ je neomarxistický. Prioritou mainstreamovej ľavice, najmä európskych socialistov je agenda ľudských práv tzv. Nového proletariátu, menšín ako sú napríklad homosexuáli či migranti z krajín Tretieho sveta a ich práva na privilégiá, špeciálne zaobchádzanie a ochranu. Starý európsky proletariát, európska väčšina, takú agendu a práva nemá a politické strany, ktoré presadzujú aj jeho záujmy sú politickým mainstreamom EÚ politicky korektne označované ako extrémna pravica nezávisle od toho, či sú ľavicové, alebo pravicové. Účelovo sú spájané s neonacistami a anarchistami. Túto agendu si privlastnila aj mainstreamová pravica, ktorá ju využíva na potláčanie ľudských, sociálnych a ekonomických práv európskych väčšín. Mainstreamová ľavica aj pravica tak ideologicky aj ekonomicky spoločne hája prakticky výlučne záujmy menšín, socialisti z ideologického dôvodu a pravičiari z ekonomického dôvodu, čo je smrteľný kokteil pre európsku, stále viac sproletarizovanú väčšinu. Róbert Fico si to zrejme uvedomuje, preto, hoci je jeho strana členom európskych socialistov, pokiaľ to uzná za prospešné, odporuje ich „odporúčaniam a hodnotám“. Stručne povedané, neomarxistické európske „hodnoty“ považuje za ideologický nezmysel, príťaž a brzdu rozvoja európskych národov a EÚ.

Ako pragmatická ľavicová strana si pod vedením osobnosti Róberta Fica môže dovoliť konať pragmaticky, t.j. použiť akýkoľvek spôsob prezentácie toho, že koná v EÚ a na Slovensku v záujme Slovákov a ich stále viac sproletarizovanej väčšine. Opozičné pravicové strany pestrého spektra nie sú konkurencieschopné, lebo sľubujú niečo, čo nemôžu s princípu kapitalizmu, ktorým je trhový mechanizmus a sloboda, splniť. V ekonomickom prostredí, v ktorom dominujú nadnárodné, finančno-oligarchické globalizačné štruktúry, trhový mechanizmus a sloboda nefungujú. Slovenské pravicové strany preto nemôžu z princípu podstaty kapitalizmu ponúknuť zmysluplné riešenia, čo využíva Róbert Fico. Tam, kde je to pre neho výhodné a  vhodné postupovať ľavicovo, postupuje ľavicovo, a tam, kde je to výhodné a vhodné postupuje pravicovo bez toho, aby narušil kontinuitu svojho „ľavicového“ programu. Jeho politický priestor je preto široký, sociálno-ekonomickým záberom začínajúc a národnou politikou končiac, čo minimalizuje vplyv a dôvod existencie strán typu súčasnej SNS. V tomto je v protiklade s európskym neomarxistickým mainstreamom, ľavicovými socialistami začínajúc, stredom a pravicou končiac.

Pravicové strany na Slovensku preto zo sociálno-ekonomického hľadiska neponúkajú nič také, čo by ľudsko-právne a sociálno-ekonomicky oslovilo utláčanú väčšinu. Príkladom sú migranti, kde pravicové spektrum stojí, síce opatrne, ale na strane migrantov a nie na strane domáceho obyvateľstva, čo sa týka aj najrôznejších menšín, z nich zvlášť Rómov. Vnútorná aj vonkajšia bezpečnosť štátu je pravicovým spektrom bagatelizovaná, zdôrazňuje sa povinnosť humánneho prístupu vo vzťahu k prišelcom a menšinám bez ohľadu na záujmy a bezpečnosť väčšiny a domáceho obyvateľstva. Negatívne postoje domáceho obyvateľstva sú označované ako prejavy rasizmu a xenofóbie napriek evidentnej hrozby kolapsu demokratického systému a slobody v  EÚ. Slovenská pravica prevzala neomarxistickú agendu EÚ menšinovej agendy, čím sa stala reprezentantom menšín a nie utláčanej väčšiny, o čom svedčia výroky niektorých predstaviteľov opozičných pravicových politických strán aj pána prezidenta. Nie je preto prekvapujúce, že odvaha Róberta Fica oficiálne vzoprieť sa bruselskému diktátu je pre veľkú časť slovenského elektorátu imponujúca.

Pokiaľ je Róbert Fico natoľko inteligentný ako predpokladám, musí trpieť keď komunikuje s neomarxistickými fanatikmi a sluhami nadnárodného veľkokapitálu typu Schulza a Junckera. Nie je preto podstatné, či Róbert Fico má, alebo nemá kontakty na malých domácich finančných žralokov, podstatné je, či sa nimi nechá ovládať, alebo má s nimi minimálne vyvážený vzťah. Podstatné je tiež to, do akej miery dokáže vzdorovať aj nadnárodným finančno-oligarchickým globalizačným štruktúram, ktoré ovládajú manstreamovú politickú triedu v EÚ.

Na záver stručné zhrnutie. Novodobej pravicovej aristokracii, planetárneho jedného promile, sa podaril ekvilibristický kúsok. Tzv. „pokrokovú“ ľavicovú neomarxistickú agendu využila tak, že sa EÚ mení na korporatívny totalitný monolit. Týmto končí obdobie západnej politiky vedenej pomocou ideologických súbojov v  štýle pravice a ľavice. Dnes sa začína viesť boj, ktorý nás posunul o dve storočia naspäť. Bojuje utláčaná a vykorisťovaná väčšina proti nadvláde jedného promile.

Z klasického hľadiska je to boj o politickú a ekonomickú moc medzi nástupcom Starého európskeho robotníckeho proletariátu, národnou plebejskou ľavicou a  pravicou na strane jednej a patricijskou neomarxistickou ľavicou a novodobou feudál-nou aristokratickou pravicovou s ich žoldniermi z Nového proletariátu na strane druhej. Plebejská ľavica a pravica, ktoré bránia národné záujmy svojich krajín a  väčšiny bielej rasy, sú ľavicovými neomarxistickými patricijmi a globalizačnými pravicovými aristokratmi označovaní propagandisticky ako rasistickí, netolerantní, diskriminační, xenofóbni extrémisti a účelovo hádzaní do jedného vreca so skutoč-nými extrémistami ako sú neonacisti. Oni sami sú však extrémisti toho najhrubšieho zrna. Z uvedeného je zrejmé, prečo v EÚ stagnuje ekonomika, v  spoločnosti začína vládnuť chaos, nefunguje správne a spravodlivo ani prebujnený sociálny systém, ani trhový mechanizmus. Zmena je nevyhnutná a niektorá koncepcia zvíťaziť musí.

Spoločný úspech plebejskej ľavice a plebejskej pravice by bol víťazstvom slobody a demokracie a nástup permanentného procesu hľadania rovnováhy medzi spravodlivým sociálnym štátom a trhovým mechanizmom na základe prirodzenej morálky a hodnôt európskej kultúry a civilizácie.

Vyšlo na eurabia.parlamentnilisty.cz. Publikováno se souhlasem vydavatele.

Jste politik? Zveřejněte bez redakčních úprav vše, co chcete. Zaregistrujte se ZDE.
Jste čtenář a chcete komunikovat se svými zastupiteli? Zaregistrujte se ZDE.

autor: PV

Bety.cz - magazín nejen pro mámy - horoskopy, recepty, diskuse, soutěže

Bety.cz TESTOVÁNÍ - Testujte s námi nové produkty či služby a o své názory a doporučení se podělte s ostatními čtenářkami Bety.cz.

Prostřeno.cz - recepty on-line - vaření, recepty, gastronomie

reklama
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Další články z rubriky

Karel Sýs: Sbohem, náš krásný plameni…

14:55 Karel Sýs: Sbohem, náš krásný plameni…

Když Zdeněk Mahler v roce 2011 přebíral Cenu Unie českých spisovatelů za celoživotní dílo, nebylo je…