Tradícia otvorených listov

Podobný otvorený list však napriek svojej agresivite dnes už príliš neprekvapuje, pretože písanie otvorených listov sa stalo jedným z hlavných nástrojov politiky militaristických skupín v Európe. Nejde pritom len o neslávne známe listy slovenských „osobností“, ale písanie listov na podporu militaristickej zahraničnej politiky sa objavovalo vždy, keď sa niektorí politici pokúsili o riešenie medzinárodných problémov mierovými prostriedkami.

Mnohí si určite pamätajú na otvorený list ôsmich politikov z januára 2003, či na otvorený list politikov tzv. Vilniuskej skupiny z februára 2003, oba napísané tesne pred začiatkom irackej vojny. Tieto dva listy smerovali hlavne proti vládam Francúzska a Nemecka, ktoré si vojenskú intervenciu v Iraku 2003 neželali a verejne proti nej vystupovali. Dnes už pritom nikto nepochybuje, že odporcovia vojny v Iraku mali pravdu a že agresia tzv. koalície dobrovoľníkov bola zločinom, ktorý spôsobil masívnu destabilizáciu Blízkeho východu. Vojna v Iraku však vyvolala hlboké vnútorné rozpory aj v EÚ a rozdelila ju na „starú a novú Európu“.

Žiaľ, tí, ktorí v roku 2003 agresiu v Iraku podporovali, svojimi otvorenými listami sa nielen že za svoje konanie neospravedlnili, ale vôbec sa nehanbia a naďalej podporujú militarizáciu zahraničnej politiky. Dokonca aj v liste D. Trumpovi sa vychvaľujú svojou účasťou na intervenciách vo svete: „Boli sme s vami v Iraku. Boli sme s vami v Afganistane.“ Intervencie na Blízkom východe však nie sú tým, na čo by mali byť Európania hrdí. Naopak, neúspešné agresie sú dôvodom na prehodnotenie doterajšej politiky Západu.