Trochu zaimprovizujeme – ak by išlo skutočne o oné referendum, tak je podľa Ústavy SR (čl. 98, ods. 1) platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Vďaka účasti o niečo viac ako 21 tisíc voličov nad požadovaný počet (2 203 131) bola podmienka platnosti splnená. Volebná účasť 50,48 % je však pod hranicou takýchto akcií vo väčšine štátov EÚ, kde sa uskutočňuje tak ako na Slovensku. Ak sa pozrieme na ďalšie čísla – počet odovzdaných hlasov pre oboch kandidátov bol už len 2 200 906, čo je o vyše 2 tisíc menej ako bolo 50 % zapísaných voličov.

V rámci pokryteckej politickej korektnosti, ktorá tvorí oných 10 % ľadovca politiky nad vodou (a skrýva jej skutočné jadro i podstatu) začneme tým, že víťazovi volieb A. Kiskovi treba zablahoželať. Niekoľko dní bude väčšina mediálno-politických komentárov vajatať o zmene, ale v čom tá zmena bude, nikto nevie. Možno v komentároch bude dominovať, že Slovensko má „konečne“ prezidenta, ktorý nebol v minulosti komunistom. Ak sa pozrieme do štátov V-4, tak vo všetkých z nich už nájdeme a niekedy aj viacerých prezidentov, ktorí neboli komunistami, ale že by tam bola väčšia spokojnosť más s politikou ako u nás, ťažko povedať.

Deformácia politickej moci totiž spočíva predovšetkým – a to treba v podmienkach kapitalizmu začiatku 21. storočia (abstraktnejšie neoliberálnej globalizácie) zdôrazniť – v jej systéme. Ľudia, ktorí ju vykonávajú, ju síce priam osudovo ovplyvňujú, ale konajú len v rámci toho, čo im systém umožňuje. Ešte raz sa oprieme o myšlienky klasika – tentoraz budeme parafrázovať V. Pareta. Vo svojej teórii elít poukazuje na to, že politické dejiny sú akoby cintorínom elít, ktoré prechádzajú tromi štádiami svojho vývoja – progresívnym, keď moc chcú dosiahnuť, stagnačným, keď ju majú a úpadkovým, keď sa snažia za každú cenu zabrániť tomu, aby ju stratili.

Ak budeme hľadať leitmotív kampane, tak väčšina súčasnej slovenskej pravicovej politickej elity, ktorá sa nachádza v etape úpadku, ju prezentovala predovšetkým ako snahu zabrániť tomu, aby Smer-SD ovládol všetky politické pozície na čele štátu. Opäť sa spustila aj obohraná politická pesnička pravice o dobre a zle, ktoré bolo nateraz personifikované R. Ficom. K sugestívnym témam moderátori predvolebných diskusií pridali aj „výsluch“ komunistickej minulosti niektorých kandidátov.

Predmetom dôkladnej analýzy po voľbách by sa malo stať, aké vlastne politické elity bude zastupovať novozvolený prezident. Postmoderna znamená koniec veľkých rozprávaní a to sa týka aj bájok o tom, že sú „nepolitickí“ politici, tobôž na čele štátov (smutný až odstrašujúci príklad praktizovania takejto „mýtickej“ politiky poskytol svojho času prezident ČR V. Havel).