Trochu zaimprovizujeme – ak by išlo skutočne o oné referendum, tak je podľa Ústavy SR (čl. 98, ods. 1) platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Vďaka účasti o niečo viac ako 21 tisíc voličov nad požadovaný počet (2 203 131) bola podmienka platnosti splnená. Volebná účasť 50,48 % je však pod hranicou takýchto akcií vo väčšine štátov EÚ, kde sa uskutočňuje tak ako na Slovensku. Ak sa pozrieme na ďalšie čísla – počet odovzdaných hlasov pre oboch kandidátov bol už len 2 200 906, čo je o vyše 2 tisíc menej ako bolo 50 % zapísaných voličov.
V rámci pokryteckej politickej korektnosti, ktorá tvorí oných 10 % ľadovca politiky nad vodou (a skrýva jej skutočné jadro i podstatu) začneme tým, že víťazovi volieb A. Kiskovi treba zablahoželať. Niekoľko dní bude väčšina mediálno-politických komentárov vajatať o zmene, ale v čom tá zmena bude, nikto nevie. Možno v komentároch bude dominovať, že Slovensko má „konečne“ prezidenta, ktorý nebol v minulosti komunistom. Ak sa pozrieme do štátov V-4, tak vo všetkých z nich už nájdeme a niekedy aj viacerých prezidentov, ktorí neboli komunistami, ale že by tam bola väčšia spokojnosť más s politikou ako u nás, ťažko povedať.
Deformácia politickej moci totiž spočíva predovšetkým – a to treba v podmienkach kapitalizmu začiatku 21. storočia (abstraktnejšie neoliberálnej globalizácie) zdôrazniť – v jej systéme. Ľudia, ktorí ju vykonávajú, ju síce priam osudovo ovplyvňujú, ale konajú len v rámci toho, čo im systém umožňuje. Ešte raz sa oprieme o myšlienky klasika – tentoraz budeme parafrázovať V. Pareta. Vo svojej teórii elít poukazuje na to, že politické dejiny sú akoby cintorínom elít, ktoré prechádzajú tromi štádiami svojho vývoja – progresívnym, keď moc chcú dosiahnuť, stagnačným, keď ju majú a úpadkovým, keď sa snažia za každú cenu zabrániť tomu, aby ju stratili.
Ak budeme hľadať leitmotív kampane, tak väčšina súčasnej slovenskej pravicovej politickej elity, ktorá sa nachádza v etape úpadku, ju prezentovala predovšetkým ako snahu zabrániť tomu, aby Smer-SD ovládol všetky politické pozície na čele štátu. Opäť sa spustila aj obohraná politická pesnička pravice o dobre a zle, ktoré bolo nateraz personifikované R. Ficom. K sugestívnym témam moderátori predvolebných diskusií pridali aj „výsluch“ komunistickej minulosti niektorých kandidátov.
Predmetom dôkladnej analýzy po voľbách by sa malo stať, aké vlastne politické elity bude zastupovať novozvolený prezident. Postmoderna znamená koniec veľkých rozprávaní a to sa týka aj bájok o tom, že sú „nepolitickí“ politici, tobôž na čele štátov (smutný až odstrašujúci príklad praktizovania takejto „mýtickej“ politiky poskytol svojho času prezident ČR V. Havel).
Aj pri všetkej úcte k potrebe rozvíjania občianskej spoločnosti (najmä v kontexte nelogickej tézy o tom, že ide o spoločnosť, hoci občan je právna a politická kategória – malo by ísť predovšetkým o ľudskú spoločnosť), je prezident v prvom rade hlavou štátu – SR a nie slovenskej spoločnosti (Ústava SR, čl. 101, ods. 1). Ak si pozrieme ďalší článok Ústavy SR (č. 102), vidíme, že jeho práva a povinnosti majú výsostne politický a právny charakter.
Možno doplniť, že ústavnoprávny vývoj funkcie prezidenta SR je špecifický a ťažko sa porovnáva s rovnakými funkciami v iných štátoch. Pôvodne bola prvkom „kancelárskeho systému“, kde je ústrednou osobou politickej moci predseda vlády a prezident je volený parlamentom. Idea bola dobrá, prinajmenšom preto, že by sa ušetrili štátne výdavky na prezidentské voľby a občania by sa vyhli prešpekulovaným, polarizujúcim a frustrujúcim kampaniam, ktoré plnia vačky už aj tak patologicky rozšíreným a deformovaným reklamným, marketingovým a iným podobným agentúram.
Po tom, ako SR mala viac ako rok len úradujúcich prezidentov a v novovzniknutej vládnej koalícii v NR SR v roku 1998 sa z rôznych dôvodov nevedel zaručiť dostatok hlasov pre tajnú voľbu prezidenta, uskutočnil sa neštandardný krok – zmena Ústavy SR. Nie masy, nie ľud, ale vládnuce elity podivnej „širokorozchodnej“ koalície – je verejným tajomstvom, že zo zištných personálnych dôvodov – založili nové pole politického boja, kde chcú rozhodnutia od občana – voliča, lebo oni nie sú schopné dohodnúť sa.
Došlo však k mocensko-politickému protirečeniu, lebo prezident sa volí priamo občanmi, ale ústrednou osobou politickej moci v štáte zostal predseda vlády, ktorého tiež určujú voliči, no prezident môže zasahovať do jeho výberu. Špecifikum politického systému SR vôbec nesleduje demokraciu a posunulo sa k špekuláciám, lebo núti voliča uvažovať ináč ako pri vrchole „demokracie“ – parlamentných voľbách. Nedivme sa, že občan môže byť z množstva volieb unavený a navyše v záľahe kandidujúcich osôb a strán niekedy ani nevie, o čo komu ide. V prezidentských voľbách môžu kandidovať „nezávislí“ – v parlamentných nie.
Volič sa nakoniec môže rozhodovať emotívne, podliehajúc prešpekulovaným manipuláciám. To, že ho zatiahli do politických hier bez jeho prospechu a že bol zase len znova využitý elitami (a tými, ktorí sa za nimi neraz schovávajú), zistí až po čase.
Ďalšia neštandardná zmena pozície prezidenta SR sa musela uskutočniť v dôsledku vypuknutia politickej krízy, po náhlom páde vlády v októbri 2011. Politické intrigy pravicových strán spôsobili takmer ústavnú krízu, z ktorej sa našlo našťastie rýchlo východisko, hoci ústavnoprávne pozíciu prezidenta SR posilnilo len vo veľmi úzkom rozmere. Hýbateľom zmeny však boli opäť len intrigy a záujmy politických elít.
V súčasnosti vznikla nová špecifickosť, ktorá má zatiaľ len neformálny charakter. Museli by sme veľmi dlho hľadať občianskeho kandidáta na čele niektorého štátu EÚ či aj mimo nej, ktorý bol zvolený bez podpory politickej strany (koalície). Mýty o osamelých bežcoch (či vlkoch samotároch) sú v súčasnej politike novodobými rozprávkami a nonsensmi.
Nechajme však A. Kisku ako nového prezidenta SR najprv uvažovať a konať. Viac sa o jeho skutočnej „nepolitickosti“ a „nezávislosti“ dozvieme až potom, keď zistíme, kto s ním nastúpi, koho vymenuje za úradníkov svojej administratívy, koho zaradí medzi svojich poradcov. Ako sa však vyrovná s tým, že bude musieť konať prioritne politicky – doma i v zahraničí – bilaterálne aj multilaterálne bez akýchkoľvek politických skúseností, ukáže až čas a ten je pre politických nováčikov neúprosný až krutý. A na kvalitu i kvalifikáciu mnohých poradcov Slovensko už viackrát a ťažko doplatilo.
Vo viacerých nemeckojazyčných médiách (Focus Online, Die Presse, Salzburger Nachrichten Kurier, Krone, pražské rozhlasové štúdio ARD a ďalšie) sa výsledok prezidentských volieb na Slovensku považuje za víťazstvo ťažko hodnotiteľného politického nováčika. Takmer všade sa charakterizuje aj ako získanie mačky vo vreci (Eine „Katze im Sack“ für die Slowakei).
Imidž či aj kvalifikácia a skúsenosti podnikateľa a filantropa síce novému slovenskému prezidentovi vytvárajú istý „nepoliticky príťažlivý“ rámec, ale je otázne, ako ich môže skutočne využiť. Neoliberálnu víziu o tom, že štát sa musí riadiť ako podnik, dokážu dôsledne naplniť len tí, ktorí chcú z neho vyťažiť čo najviac zisku na úkor „nepolitických“ občanov – ináč to sú len „kecy“. A filantrop na čele štátu je čosi, čo je vzdialené nielen od neoliberalizmu, ale aj možností štátneho rozpočtu. Každý charitatívny čin prezidenta (ktorý z titulu svojej funkcie už nemôže byť filantropom) má okrem toho nevyhnutne aj politické konotácie.
V čom bude teda zmena? Nastane pri uplatňovaní práva na lepší život našich ľudí, na šťastnejšiu budúcnosť, lepšie pomery pre naše deti či pri riešení útrap obyčajných ľudí v každodennom živote, ktoré „občiansky“ kandidát vraj pozná zo svojej praxe ...? Slovenský ľavicový volič však nemá dobré spomienky na zmeny, ktoré priniesli výsledky parlamentných volieb v roku 1998 či 2010. Výsledky voľby prezidenta SR v roku 2014 vzhľadom na jeho mocensko-politickú pozíciu nič zásadné zmeniť nemôžu – je to obsiahnuté aj kdesi medzi riadkami vo vyššie spomenutých správach nemeckojazyčných médií.
Čo vlastne stojí za neúspechom R. Fica?
Prvá otázka je širšia – čo vôbec viedlo k tomu, že premiér, ktorého pozícia je zatiaľ neotrasiteľná, sa pustí do rizikovej volebnej akcie? Na politický dôchodok – a funkcia slovenského prezidenta sa s touto pozíciou často stotožňuje – je ešte mladý.
Nejasný je tento krok aj z hľadiska politickej stratégie – ak sa na Slovensku dá ešte v takejto dimenzii uvažovať. Úvahy tak skĺzavajú na to, či má v podmienkach sústredených pravicových útokov Smer-SD dosť osobností, ktoré v nich dokážu preraziť. Môže to však súvisieť aj s nevýraznosťou až kontraproduktívnosťou konania a vystupovania niektorých ministrov či iných predstaviteľov straníckych špičiek. Hľadala sa nejaká iná skutočne nepolitická autorita, ktorú by Smer-SD mohol podporovať?
Iný smer úvah predstavuje zamyslenie nad tým, či nejde v krátkom čase už o druhé vážne varovanie zo strany potenciálnych voličov Smeru-SD. Prvým bola prehra V. Maňku vo voľbách predsedu VÚC. V tomto prípade to mohlo byť to sartreovské volebné prekliatie – mnoho ľudí volí tak, že nevolí, ale s tým sa predsa musí v takej silnej strane počítať.
Možno z hľadiska volebnej matematiky nie je nič nezvyčajné, ak sa prehrá len v dvoch z ôsmich volieb ako v prípade VÚC. Môžeme však pri tom položiť aj otázku, kam zaradiť kandidátov, ktorých Smer-SD podporil, ale nie sú jeho členmi?
Bola však za tou prehrou v dvoch VÚC len početnosť (účasť) voličov? V prípade Bratislavy treba oceniť snahu postaviť sa proti silnej politickej pravici. Bolo by sa však politicky stalo niečo, keby sa boli kandidáti Smeru-SD odhodlali k jednoznačnému vyjadreniu, že v prípade víťazstva vo voľbách sa vzdajú kresla poslanca europarlamentu?
Čo by sa bolo stalo, keby sa po evidentnom neúspechu v prvom kole prezidentských volieb bola ihneď zmenila rétorika? Nedá sa zbaviť dojmu, že volebná kampaň R. Fica bola až príliš „prozápadného“ či možno až „proamerického“ štýlu, kde sa stavia na sile a neochvejnosti a u časti slovenských voličov to nezaberá. Stratilo sa v nej veľa z jeho charizmy, ktorá v minulosti frustrovala pravicové politické strany.
Nehnevajme sa na slovenského voliča, aj keď pre ľavicu, aj tú, ktorá je mimo Smeru-SD, je tento výsledok prehrou a nik sa jej neteší, lebo neveští nič dobré. Možno ten volič nie vždy volí len rozumom – nečudujme sa mu, lebo súčasná slovenská politika má, žiaľ, už príliš ďaleko od racionálneho riešenia problémov každodenného života obyčajného človeka. Ak je v nej racionalita, ide o takú, ktorej rozumie predovšetkým veľkokapitál – či už domáci (ak sa nejaký dá za takýto ešte označiť) alebo zahraničný a vyhovuje mu. Na manipuláciu v jeho záujme má väčšina našich žurnalistov a ďalších odborníkov pôsobiacich na verejnú mienku a názory občanov (ľudí) mimoriadne vyvinutý cit.
Stav školstva, zdravotníctva, sociálneho zabezpečenia, dopravy, stavebníctva, poľnohospodárstva, bezpečnosti, ale aj ďalších oblastí života slovenskej spoločnosti (nielen štátu) a spôsoby riešenia problémov v nich, to všetko je bezpochyby zložité. Okrem toho komplikácie sú aj výsledkom dlhodobého, možno už aj takmer 25-ročného vývoja a za väčšinu z nich Smer-SD ani príliš nemôže. Jeho vláda však v posledných rokoch z očakávaní obyčajného človeka naplnila akosi príliš málo.
Vzniká otázka, či ľavicový volič, ktorého priestor Smer-SD priam „sprivatizoval“, pričom radikálnu ľavicu neraz už otvorene ostrakizuje, si len zobral „oddychový čas“ a v duchu slovenskej mentality ticho súhlasil s manipulatívnym tvrdením frustrovanej pravice, že Smer-SD nesmie mať všetko, alebo skutočne nie je spokojný s tým, čo táto strana predvádza v súčasnej vláde.
K zásadám politického zápasu (intríg) patrí, že vláda môže za všetko – aj za zlé počasie a treba proti nej „demokraticky bojovať“. Ľavicové vlády sú v našich končinách terčom zvýšenej kritiky, na ktorej sa podieľajú privátne médiá. Mnoho ľudí sa však až so znepokojením pýta, prečo verejnoprávna RTVS umelo vytvorená predchádzajúcou vládou zostala naďalej nevyváženou. Možno v nej formálne dostávajú dosť priestoru predstavitelia vlády a štátnej správy. Pre odborníkov, ktorí patria do ľavicového spektra sa však nájde oveľa menej miesta vo vysielacom čase ako pre staré, vyšumené figúry alebo mladých, sebavedomých expertov multiplikujúcich pravicové sociálno-ekonomické a politické názory, čo mnoho ľudí iritujú, lebo ide o otvorené klamstvá.
Treba sa zamyslieť aj nad výzvami rôznych politikov o potrebe rezignácie R. Fica. Iste, tento volebný zápas prehral. Postúpil však do druhého kola a celá krajina s napätím čakala, aký bude definitívny výsledok. Je len znakom politickej malosti a morálnej nízkosti, že tí, ktorí sa nedostali do tohto druhého kola, ba dokonca aj takí, ktorí sa do takejto rizikovej akcie vôbec nepustili, využívajú situáciu na akési prihrievanie vlastnej polievočky – ale nie nejakej chutnej slovenskej, ako skôr niečoho, čo sa podobá na nejakú „instantnú“ z niektorého zo supermarketov.
Politikom spoliehajúcim sa na veľký zisk v parlamentných voľbách na základe výsledkov prezidentských volieb treba pripomenúť dráhu I. Radičovej od prezidentských volieb v roku 2009 do náhleho pádu ňou vedenej vlády v novembri 2011. Slovenskí pravicoví politickí matadori, z ktorých mnohí prešli tromi, štyrmi i viacerými politickými stranami, sa potom ako sa dostanú do parlamentu (k moci) správajú nevypočítateľne.
R. Fico a s ním ľavica síce prezidentské voľby v roku 2014 prehrala, ale pravica ich nevyhrala. A tak otázok o charaktere slovenskej politickej moci v nasledujúcom období neubudlo – skôr naopak.
Jedna prehraná bitka neznamená prehratú vojnu. Dúfajme, že R. Fico sa z politiky po tejto bitke nestratí, ako by si to želala slovenská pravica, ktorá už roky nevie kam z konopí. Tieto voľby by mali byť poučením nielen pre R. Fica, ale aj pre celú ľavicu vrátane radikálnej.
Výsledok volieb dokazuje, že na Slovensku je demokracia, hoci mainstreamové médiá sa snažia vytvoriť celkom iný obraz. Pravdou je však aj to, že zatiaľ nevidieť, aký osoh z nej má ten náš obyčajný človek.
doc. PhDr. František Škvrnda, CSc.
autor působí na Fakultě mezinárodních vztahů EU Bratislava
Publikováno též na stránkách slovenského levicového portálu Slovo
Přidejte si PL do svých oblíbených zdrojů na Google Zprávy. Děkujeme.
autor: vasevec.cz
