O pár hodín som v ruskej televízii sledovala besedu politikov, politológov, novinárov. Do debaty prestrihávali obrázky z dokumentov o fešim Borisovi, na jednom zábere hovorí: „... my sme tá nová tvár Ruska, takí pekní ľudia, ako som ja,“ a zubí sa do kamery celkom vážne.

Prítomní diskutéri v štúdiu sa tvárili dojato a všetci spomínali, aký to bol úžasný človek. Otvorený, nepodkupný, komunikatívny, priamy, smelý, odvážny. On aj oponenta pozval na rybačku, alebo keď sa takmer pobil so „Žirim“ v televíznom štúdiu, na druhý deň k nemu pristúpil a bavil sa s ním priateľsky. Tak mi napadlo: Ale prečo ten Nemcov nebol prezidentom? Že v regionálnych voľbách dosiahol so svojou stranou také mizivé percento, ktoré vydalo na jediný mandát (pre neho) musí byť omyl. Tí Rusi sú fakt zvláštny národ - vedia tak pateticky žialiť, až by im človek uveril.

Potom bol pohreb a kilometrový rad pred Centrom Andreja Sacharova, kde bol v otvorenej rakve zabitý politik vystavený. Rad veľmi pripomínal ten z Červeného námestia pred mauzóleom s rakvou takmer spráchniveného politika z minulého storočia. Patrí asi k ruskej kultúre to patetické dojímanie sa nad mŕtvolami. Veď si ešte spomíname, ako pochovávali skoro každý rok generálnych tajomníkov...