Napriek neochvejnej podpore novinárov, akcia „x statočných“ skrachovala.

Novinári sa vzápätí pustili do napoleonských výprav, každú sprevádzali niekoľkominútové šoty v televíziách, asi najdôkladnejšie v tej verejnoprávnej. (Rozhlas tiež nezostal bokom.) Lebo verejnosť má právo na informácie. (Tak napríklad sa verejnosť nestihla dozvedieť, že táto „zradcovská“ vláda už v medzirezortnom pripomienkovaní posudzuje návrh zákona o osobnom bankrote a exekúciách, ktorý odvalí osudový kameň zo života tisícov rodín. Nedalo sa ľudí potešiť, lebo ich bolo treba nazlostiť. Vysielací čas zaplniť aktivitou opozície, keďže redaktorky média verejnej služby – súdiac podľa ich príspevkov – verne slúžia politikom, ktorí by chceli voľby opakovať dovtedy, kým by sami nezasadli do vládnych lavíc a tých ostatných do nohy nedali pozavierať. No, do nohy asi nie, Lucia Žitňanská, ak bude dobrá, by možno prežila... )

Mohutnú delostreleckú prípravu v televíziách sprevádzali a sprevádzajú komentáre v printových médiách o trajektórii vládnych strán smerom ku dnu. Osobitnú pozornosť si zasluhuje, samozrejme, tá najväčšia, ktorá komentátorom už roky pripomína házetdées, veď aj voličov má tých istých... dolu s nimi! Jeden titulok z júna sa mi páči obzvlášť: kam až musia padnúť preferencie – pod dvadsať, pod pätnásť percent?

Nepadli, ba tie júlové (29,9 percenta pre Smer-SD) radšej nikto ani nekomentoval. Asi neplatia. Ale všetko sa môže zmeniť, nie je ešte všetkým dňom koniec.