Zmení neformálna regionálna spolupráca svoju podobu na inštitucionálnu? Alebo, vidiac to, čo sa deje v rámci Európskej únie, Stredná Ázia, najmä po skúsenosti so Sovietskym zväzom, kde jedno mesto diktovalo, ostane v polohe dobrých susedských vzťahov? Ich rozvoj v Strednej Ázii v aktuálnej dimenzii skôr fandí neinštitucionálnemu formátu.

Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu a vyhlásení nezávislosti (1991) postsovietskych republík – reč je o piatich krajinách Strednej Ázie (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan) – sa v zásade všetky prioritne venovali samy sebe.

O regionálnej spolupráci medzi týmito krajinami nebola skoro žiadna reč. Viac sa hovorilo o konkurencii.

Prečo? Nuž aj preto, lebo bývalí prví tajomníci ÚV republikových komunistických strán (a členovia ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu – s výnimkou prezidenta Kirgizska, ktorý bol predtým „len“ prvým tajomníkom Mestského výboru KS Kirgizska v Biškeku a prezidenta Tadžikistanu, kde občianska vojna rozdala inak karty) sa transformovali na demokratických prezidentov. Prezidentov, ktorí jeden na druhého žiarlili a regionálnu spoluprácu nepovažovali za prioritu.