Šport a hranice ľudských možností?

Už mnoho rokov existuje podozrenie, že doping je imanentnou súčasťou svetového športu. V odvetviach ako atletika, plávanie a pod. sa neustále objavujú nové a nové svetové rekordy. Športovci sú čoraz rýchlejší, silnejší, skáču vyššie. Lenže, prečo sú každý rok úspešnejší než v predošlom roku a prečo nedokážu svetové rekordy vydržať dlhšie?

Je jasné, že v istej fáze museli športovci dospieť na hranicu ľudských možností a ďalšia masová tvorba svetových rekordov nebola možná bez pomôcok, ktoré ich predchodcovia nemali. Iste, v určitých disciplínach môže ísť aj o lepší tréning či výstroj, vo väčšine je však podstatnou práve pomoc medicínskych prípravkov. Verejnosť to vníma tak, že ak sa nedosahujú nové rekordy, tak pretekom v atletike či plávaní niečo chýba. A ak na veľkom atletickom podujatí nepadne niektorý svetový rekord, znamená to pre organizátorov podujatia i komerčný problém.

Podobným problémom je, keď usporiadateľská krajina nezíska na športovom podujatí dosť zlatých medailí. Napríklad pred olympiádou vo Vancouveri 2010 nepatrila Kanada medzi tri krajiny s najväčším počtom zlatých medailí na zimných olympiádach, vo Vancouveri však v tejto štatistike s odstupom zvíťazila. Podobne ani Rusko štatistiku medailí nevyhralo od Lillehameru 1994, v Soči 2014 sa mu to však opäť podarilo. Obrovský nárast zlatých medailí zažili predtým aj mnohí iní organizátori svetových podujatí. Úspech na olympiáde zjavne závisí od toho, kto koľko krajina do prípravy investuje. Lenže ako možno za štyri alebo šesť rokov vytvoriť toľko nových zlatých medailistov v disciplínach, kde si iné štáty budovali náskok mnoho desaťročí?

Účinné maskovanie dopingu?

Politické a ekonomické tlaky v športe sú príliš veľké a vedú k tomu, že doping sa naozaj stal neodmysliteľnou súčasťou mnohých športových podujatí. Často ide skôr o to, aby sa doping podarilo účinne zamaskovať a tí, ktorí majú systém dopingu najviac prepracovaný, najskôr uniknú kontrolám. Často uvádzaným príkladom boliatléti bývalej NDR, ktorí do roku 1988 na olympiádach suverénne víťazili práve preto, že ich dopingový systém bol najefektívnejší a nepodarilo sa ho odhaliť.

Ale doping v atletike nebol len doménou športovcov z NDR. Zaujímavým paradoxom sú napr. preteky na 100 metrov z olympiády v Soule v roku 1988. Vtedy kvôli dopingu odňali zlatú medailu kanadskému šprintérovi B. Johnsonovi a odovzdali ju známemu americkému šprintérovi C. Lewisovi. Lenže aj voči nemu a ďalším americkým atlétom z olympiád 1988 až 2000 sa neskôr objavili závažné podozrenia. V roku 2003 ich uverejnil bývalý šéf amerického Antidopingového výboru W. Exum. Podľa jeho správy šprintér C. Lewis používal pred olympiádou v Soule zakázané stimulanty.