Iránska dohoda ako projekt Európy

Treba otvorene povedať, že jadrová dohoda s Iránom bola predovšetkým európskou dohodou. O dohode sa rokovalo dlhé roky a až v roku 2015 sa ju nakoniec podarilo dosiahnuť. Okrem stálych členov Bezpečnostnej rady OSN dohodu podpísalo iba Nemecko, ale nie napr. Japonsko (podstatne väčšia ekonomika), čo svedčilo o kľúčovej európskej úlohe pri rokovaniach. Hlavnou tézou dohody bolo, že výmenou za dohľad nad iránskym jadrovým programom pomôžu bohaté štáty, najmä z EÚ, rozvoju iránskej ekonomiky. Na výhody v ekonomickej oblasti sa však tešili aj európske firmy, od ropných koncernov ako Total až po automobilky ako Renault.

Lenže aj pre EÚ mala dohoda priniesť množstvo benefitov, od ekonomických možností v oblasti energetiky až po zvýšenie stability na Blízkom východe. Európa totiž práve v roku 2015 zažila obrovskú vlnu ilegálnej migrácie, ktorá bola následkom vojenskej destabilizácie susedných regiónov sveta. Vojny v Iraku 2003, Líbyi 2011 a v Sýrii či tzv. farebné revolúcie priniesli problémy práve pre európske štáty a EÚ preto potrebovala novú paradigmu pri riešení problémov na Blízkom východe. Dohoda s Iránom predstavovala pokus o mierové riešenie rozporov s najväčšou krajinou regiónu a bola nádejou pre mier v 21. storočí.

Poníženie Európskej únie v otázke Iránu

Žiaľ, hoci dohoda s Iránom mala byť novým prísľubom európskej politiky na Blízkom východe, stala sa najväčším európskym ponížením. Ukázalo sa totiž, že ekonomické subjekty z EÚ nedokážu s Iránom obchodovať, ak na to nedostanú súhlas z Washingtonu. Keď v máji 2018 odstúpili USA od dohody a vyhlásili proti Iránu nové sankcie (v rozpore s medzinárodným právom), EÚ vyhlásila, že chce dohodu s Iránom udržať. Dohoda sa pritom naozaj dala dodržať, avšak bolo treba, aby európske firmy investovali v Iráne tak, ako plánovali pred odstúpením USA od dohody. To by viedlo k dlho očakávanému oživeniu iránskej ekonomiky, z čoho by následne profitovali umiernené politické sily v Teheráne.