Práve pre britské referendum vyčkávalo Slovensko so schválením definitívneho programu svojho predsedníctva. Jednoznačnými strategickými východiskami však ostali: únia zamestnanosti, rastu a konkurencieschopnosti, únia príležitostí pre jej občanov, energetická únia s perspektívnou klimatickou politikou, únia slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, únia ako silný globálny aktér.

Slovenské predsedníctvo v Rade EÚ po britskom referende

Britské referendum akiste nebude jediným problémom, s ktorým sa EÚ počas nášho predsedníctva bude musieť popasovať, aj keď zásadne ovplyvní významnú časť programu. Navyše, táto téma sa nebude dať oddeliť ani od ďalších veľkých tém súčasnosti ako Transatlantické partnerstvo pre obchod a investície (TTIP), migrácia, terorizmus, vojny na Blízkom východe či vzťahy s Ruskom.          

Na rozdiel od mnohých iných štátov nie je vo Veľkej Británii negatívny postoj k európskej integrácii novinkou. Po celé storočia sa Briti pozerali na kontinent podozrievavo a skepticky. Historicky sa vždy usilovali, aby v Európe nevznikol nadmieru silný hegemón, ktorý by ich mohol ohroziť. Veľká Británia sa nezapojila ani do Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (1951), a ani do Euratomu či Európskeho hospodárskeho spoločenstva (1957).  Po Suezskej kríze v roku 1956 a po páde koloniálnej ríše v Afrike v roku 1960 však už aj Londýn pochopil, že nie je veľkou koloniálnou mocnosťou a hospodársky nemôže konkurovať EHS. Aj preto sa iniciovalo britské úsilie o vstup do európskych spoločenstiev.

Ani na kontinente však nie každý mal názor, že Veľká Británia do zjednocujúcej sa Európy patrí. Už zakladateľ hnutia Paneuropa R. Coudenhove-Kalergi v prvej polovici 20. storočia tvrdil, že Londýn má priveľa záväzkov mimo Európy, a preto by nemal byť súčasťou budúceho integračného procesu. Pochybnosti o členstve Veľkej Británie v EÚ mal aj prezident Ch. de Gaulle, ktorý dvakrát zablokoval prihlášku Veľkej Británie do európskych spoločenstiev a Veľká Británia do nich vstúpila až v roku 1973.

Vo Francúzsku dlho pretrvávali obavy, že vstupom Veľkej Británie sa posilní dominantné postavenie USA na európskom kontinente. Medzi Veľkou Britániou a USA existoval „špeciálny vzťah“ a Briti dodnes zostávajú hlavným spojencom USA vo svete. Mnohé z obáv Francúzska sa naozaj naplnili: Po vstupe Veľkej Británie v roku 1973 sa napríklad anglický jazyk presadil pred francúzštinou ako hlavný jazyk spoločenstiev a európsky sociálny model začal oslabovať.