Osobne nepatrím medzi obhajcov tureckého prezidenta R. T. Erdogana a na rozdiel od niektorých slovenských politikov nepovažujem Turecko za „ostrov stability“. Naopak, tureckú zahraničnú politiku na Blízkom východe som opakovane kritizoval a masové zatýkanie po júlovom pokuse o prevrat vnímam taktiež negatívne. Avšak napriek tomu musím upozorniť na mnohé zamlčované skutočnosti, ktoré komplikujú jednostranný obraz poskytovaný mainstreamovými médiami o celom spore.

Turecké ústavné referendum

Dôvodom tureckých zhromaždení v západnej Európe je ústavné referendum, ktoré sa má konať 16. apríla 2017 a tureckí voliči v ňom budú rozhodovať o osemnástich dodatkoch k ústave z roku 1982. Už v januári tieto dodatky schválil turecký parlament potrebnou trojpätinovou väčšinou (339 z 550 poslancov). Mnoho politických síl v Turecku na čele s Republikánskou ľudovou stranou (CHP) a prokurdskou HDP síce ústavné zmeny odmieta, avšak vládna strana AKP, ktorá má sama 316 mandátov, dokáže spolu s nacionalistickou MHP získať pohodlnú ústavnú väčšinu. Ústavné referendum navyše podporujú aj niektoré menšie islamské strany.

Vo všeobecnosti možno povedať, že navrhovaná novela ústavy posilňuje právomoci prezidenta a oslabuje parlament. Ide najmä o odstránenie funkcie predsedu vlády. Väčšina vládnych právomoci prejde na prezidenta, posilní sa jeho normotvorná činnosť (dekréty) a právo menovať ministrov. Právomoci prezidenta vzrastú i pri tvorbe štátneho rozpočtu, vyhlasovaní výnimočného stavu či pri rozpustení parlamentu. Z ďalších návrhov treba uviesť, že počet poslancov sa má zvýšiť z 550 na 600 a ich funkčné obdobie zo 4 na 5 rokov. Zmeniť sa má aj počet členov Vysokej rady sudcov a prokurátorov (z 22 na13 členov), orgánu, ktorý má samosprávne právomoci v oblasti justície.

Proti navrhovaným ústavným zmenám sa objavila pomerne široká kritika a to tak vnútropoliticky ako aj zo zahraničia. Združenie tureckých advokátov označilo ústavné reformy dokonca za vytváranie „sultanátu“. Silná kritika prišla i zo strany tzv. Benátskej komisie, ktorá sa taktiež obáva posilnenia právomocí prezidenta a oslabovania princípov demokracie. Podobne sa vyjadrili i mnohí ďalší zahraniční politici. Prezident Erdogan všetku kritiku zo zahraničia odmietol, existujú však náznaky, že ani turecká verejnosť nie je ústavným zmenám príliš naklonená . Je možné, že aprílové referendum nebude také úspešné ako posledné dve ústavné referendá (2007, 2010) a aj preto rozbehla turecká vláda intenzívnu predreferendovú kampaň, vrátane zhromaždení pre Turkov v západnej Európe.