Európske elity majú neodškriepiteľný podiel na viacrozmernej kríze, ktorá nastala. Krízu však azda ešte vo väčšej miere ovplyvnila okolnosť, že z EÚ sa v sociálno-ekonomickej oblasti stal jeden z najortodoxnejších realizátorov neoliberálnej globalizácie na západný (najmä americký) spôsob.

Ide o konanie, ktoré vyhovuje nadnárodným kruhom, ale je na úkor väčšiny obyvateľov jednotlivých členských štátov. Navyše sa podivne spojilo s rôznymi formálnymi, byrokratickými úpravami. Je pochopiteľné, že ako prví sa v týchto podmienkach ozvali tí, ktorým sa zdalo, že sú najviac „obmedzovaní“, hoci to vôbec nie je pravda.

Hypoteticky totiž možno uvažovať o tom, že Veľká Británia mala ešte z čias svojho vstupu do EHS v roku 1973 asi viac výnimiek ako spolu všetkých jedenásť nových členských krajín EÚ z postsocialistického „priestoru“. Jedným z kľúčových problémov, ktorý sa v prípade zdôvodňovania odchodu z EÚ vôbec netýkal občanov, bola pozícia britského finančného sektoru – a tú chcel Londýn ešte väčšmi zbaviť regulovania z Bruselu.

Účasť 72,2 % voličov na referende bola síce vysoká, ale aj tak viac ako ich štvrtinu nechala voľba ľahostajnou. Nakoniec sa stalo to, čo sa zdá na prvý pohľad horšie. Pri rozhodnutí britských občanov treba vidieť, že kampaň okolo referenda bola poznamená črtami, ktoré dominujú súčasnému západnému mediálno-politickému pôsobeniu na verejnosť – klamstvu, rozsievaniu strachu a vyvolávaniu nenávisti, vedúcim k chaosu –, a to skrytou a sofistikovanou formou (podobne to je s migračnou vlnou či ruskou hrozbou a pod.). Na dokreslenie stačí jeden príklad: hlavný slogan stúpencov odchodu z EÚ – zostane nám 350 miliónov libier týždenne – sa ukázal ako lživý. Jeden z vodcov euroskeptikov Nigel Farage už na druhý deň po referende v relácii Good Morning Britain „pripustil“, že išlo o „chybu v kampani“.

Brexit nie je zhlukom náhod, ale ohnivkom v reťazi udalostí a procesov. Aj v prípade, že výsledok hlasovania by bol iný, pokračovali by vášnivé diskusie a emocionálne šírenie euroskeptických názorov. Nielen časti slovenských politikov, ale aj iných členských štátov prekáža konanie EÚ najmä preto, že nemajú taký podiel na rozdeľovaní národného bohatstva, ako si predstavujú.