Zo strany Západu vo vzťahu k Číne vidíme politickú schizofréniu. Na jednej strane čínske vládnuce elity z rôznych dôvodov kritizujú hlava-nehlava, na druhej sa boja „spomaľovania“ rastu čínskej ekonomiky. Zdôrazňujem, že ide o znižovanie tempa prírastku, ktoré je už asi dvadsať rokov na nezvyčajne vysokej úrovni, o ktorej sa strojcom neoliberálnej globalizácie doma ani snívať nemôže. A aby bolo jasné, nie je to z obáv o čínsky národ či ľud, ale len a len preto, že to môže zhoršiť stav ekonomiky Západu.

S takto zameraným záujmom sa sledovalo aj pravidelné rokovanie Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov (ďalej len VZĽZ) dvanásteho obdobia (od roku 1954) od 5. do 15. marca 2017. Ide o najväčší parlament na svete, ktorý má takmer tritisíc členov zastupujúcich 35 delegácii podľa špecifického kľúča. Zhromaždenie sa schádza spravidla v marci každého roka zhruba na dva týždne. V čase medzi zasadnutiami riadi činnosť zhromaždenia jeho Stály výbor, rátajúci viac ako 160 zástupcov.

Špecifické postavenie v politickom systéme má Čínska ľudová politická poradná rada, ktorá sa niekedy pokladá obrazne za „druhú komoru“ parlamentu (v rokoch 1949 – 1954 bola podľa vtedajšej dočasnej ústavy formálne parlamentom, v súčasnosti ide už o jej trináste obdobie). Má vyše dvetisíc členov, ktorí zastupujú nielen KS Číny, ale aj osem ďalších politických strán, viacero spoločenských organizácií, menšiny a regióny. Rada sa schádza v tom istom čase ako VZĽZ (v tej istej budove – vo Veľkej ľudovej hale na Námestí nebeského pokoja). Nešlo o prelomové zasadnutie (vlani sa napr. rokovalo o päťročnici 2016 – 2020), ale predsa priťahovalo pozornosť v Číne i vo svete. Bolo to najmä hodnotenie výsledkov plnenia prvého roku päťročnice, ako aj spôsobov riešenia hospodárskych problémov, s ktorými Čína zápasí, aj keď v inom kontexte ako Západ. Okrem toho sa čakalo aj na reakcie na voľbu nového prezidenta USA a jeho plány a predstavy. Nič zásadne nové sa neobjavilo a opäť sa ukázali viaceré výhody dlhodobej trajektorie rozvoja špecifickej čínskej politiky i ekonomiky, kde síce takisto vznikajú ťažkosti, ale nedochádza k takým turbulenciám ako v liberálnych demokraciách.

Pozastavíme sa však pri tom, že EU nedávno rozhodla o pridelení prostriedkov pre čínskych aktivistov na ich účasť v zákonodarnom procese a pre sociálnu politiku. Suma (2,5 mil. eur) nie je priveľká, ale iste by sa dala aj vo vnútri EU využiť užitočnejšie. Otázne je, ako sa skúsenosti z prijímania zákonov z EU môžu aplikovať v Číne. Ide teda zrejme viac o pretrvávajúcu lojálnosť bruselského vedenia k starým washingtonským praktikám politicky i ináč poučovať Peking.