To „stalinské Rusko“ (zrejme ide o ZSSR, ale načo do toho zaťahovať tie „okupované“ zväzové republiky, však?) začalo vraj vojnu spolu s hitlerovským Nemeckom. „Druhú svetovú vojnu začali hitlerovské Nemecko a stalinské Rusko spoločným napadnutím Poľska.“ S prihliadnutím na faktografiu by sa tu ale hodila malá zmena formulácie: „Druhú svetovú vojnu začali hitlerovské Nemecko a Tisov Slovenský štát spoločným napadnutím Poľska 1. septembra 1939.“ To stalinské Rusko, teda ZSSR, vstúpilo do toho trochu neskôr. A predchádzalo tomu viacero dejinných epizód a momentov: Poľsko pár rokov predtým (1934) uzavrelo pakt s tým istým hitlerovským Nemeckom, dokonca s podobnými ambíciami ako Nemecko; fašistické ambície Poľska pod vedením Pilsudského sa začali už po prvej svetovej vojne; Poľsko začalo ťaženie proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, obsadilo časti Bieloruska a Ukrajiny v snahe vytvoriť Medzimorie pod vedením Poľska; v poľsko-sovietskej vojne 1919 – 1921 nechali Poliaci zahynúť desiatky tisíc sovietskych zajatcov; s hitlerovským Nemeckom uzavreli dohodu aj západné mocnosti (Mníchovská dohoda či mníchovská zrada); Poľsko po Mníchovskej dohode obsadilo Tešínsko a časti Spiša a Oravy; pakt Molotov-Ribbentrop ako odpoveď na neochotu západných mocností uzavrieť pakt o vzájomnej pomoci so Sovietskym zväzom.

Takéto nepodstatné maličkosti nemôžu však zviklať tvrdenie Františka Mojžiša o pôvodcoch druhej svetovej vojny. Veď aj Radovan Bránik to tvrdí v SME, ešte ostrejšie a aj s personifikáciou toho stalinského Ruska do súčasnosti: „Putin je nástupcom Stalina a dnešné Rusko je nástupníckym štátom krajiny, ktorá rozpútala druhú svetovú vojnu.“ Už treba iba ďalší Norimberg a Haagský tribunál.

Ako vidieť, stačí si vybrať z dejín jeden dátum, jedno sladké alebo kyslé hrozienko, podľa toho, čo sa má „dokázať“. Že sa pritom účelovo stratí či sfalšuje celkový obraz? Veď ako inak sa brániť proti tej ruskej hybridnej vojne?

Martin Mojžiš ďalej poučí čitateľa, že operácie sovietskej armády na našom území boli „vojenskou nevyhnutnosťou, a nie oslobodzovaním“. Oslobodzovaním by to bolo, keby nám priniesli ozajstnú slobodu. Keďže nám takúto slobodu nepriniesli, tak nás „... neoslobodzovali, oni len postupovali podľa základnej logiky vojny“. Ale západný front? To už bola iná káva. Ten naozaj priniesol slobodu. „Povojnové usporiadanie Európy ukázalo celkom jasne, ktoré krajiny boli v konečnom dôsledku naozaj oslobodené a ktoré len vymenili nemecké jarmo za jarmo ruské.“ My tu, v strednej Európe, sme neboli oslobodení. My sme iba vymenili jarmo. A vôbec, bolo šťastím, že druhý front sa napokon otvoril, aj keď až po Stalingrade a Kursku, keď už bolo o vojne prakticky rozhodnuté, lebo ten front mal podľa Martina Mojžiša aj pridanú hodnotu: „... aby po porážke Nemecka nebola v Európe prítomná len jedna víťazná armáda – tá ruská. Pretože to by bola rovnaká katastrofa, ako keby vojnu vyhralo Nemecko.“

Predpokladám, že Martin Mojžiš tú víziu Európy po prípadnom víťazstve Nemecka prekonzultoval – najmä v súvislosti s koncentračnými tábormi, plynovými komorami, holokaustom, žltými židovskými hviezdami – aspoň s Fedorom Gálom, keď nedávno spolu podpisovali, zrejme v záujme mierového dodržiavania minských dohôd, vážny apel západným mocnostiam na „účinnú a rozsiahlu vojenskú pomoc“ Kyjevu. Mimochodom, ten apel bol veľmi dôležitý, lebo s vlastnými občanmi na východe Ukrajiny ako aj s Ruskom si Kyjev chce poradiť iba s poriadnym arzenálom zbraní. Aj keď, podľa aktuálnych zistení, s Ruskom by to už mohlo byť jednoduchšie. Veď to Rusko – ako zisťuje Juraj Mesík, analytik dlhodobých trendov vo svojich kultivovaných výskumoch –, to Rusko je už len „... opitý obor na hlinených nohách – obor, ktorý ... si vytrvalo močí na svoje rozpadajúce sa nohy. Keď si ich dokonale rozmočí, zosype sa tak, ako sa pred 20 rokmi za pár mesiacov rozsypal Sovietsky zväz.“ Prípadne sa bude „... prepité vodkou ďalej potácať na periférii Európy.“ Zostáva len dúfať, že analytik neutrpel nejakú ujmu, ak bol v tesnej blízkosti toho obra.