A že protiunijne zameraní starší nekompetentní Briti prehlasovali „pokrokovú“ prounijnú mládež a kozmopolitný „multikultúrny“ Londýn. Podrobnejšia štatistika výsledkov referenda odhaľuje objektívnu realitu. V Anglicku a Walese, ktorých kráľovstvá sa spojili dobrovoľne už v 13. storočí (ďalej sa budem zaoberať len Anglickom, základom UK) mali Brexiťáci už nespochybniteľnú prevahu a rodení bieli Angličania už mali prevahu cca 60:40 percent v prospech Brexitu. Má to svoj dôvod a reálny základ.

Ústretovosť britských vlád k imigrácii, najmä za vlády labouristu Tonyho Blaira bola až neskutočná, pričom pán Blair napokon priznal, že tento postoj mala jeho vláda kvôli importu voličov jeho strany. Anglicko je najviac zaplavené migrantmi, najmä moslimami, zo všetkých súčastí UK. Napr. v Londýne už žije len asi 40% Angličanov, ktorí toho začali mať už plné zuby, hoci to zo strachu pred obvinením z rasizmu a z ďalších neomarxistických lahôdok nedávali najavo. Migračná politika EÚ, ktorej následok by bol ďalší masívny príliv moslimských migrantov do Anglicka, bola vítaná zámienka pre Angličanov vzoprieť sa tomu bez toho, aby nastala masívna mediálna masáž v mene boja proti rasizmu či xenofóbii. K takýmto mediálnym pokusom síce došlo, ale v kontexte s ostatnými dôvodmi Brexitu sa rozplynuli.

Už krátko po referende sa objavili prejavy neznášanlivosti, paradoxne výlučne voči bielym príslušníkom východoeurópskych členov EÚ, najmä Poliakom, pričom Angličania tak nazývajú takmer všetkých Východoeurópanov. Z psychologického hľadiska to má svoju logiku. Británia a v rámci nej Anglicko je najviac islamizovanou krajinou v Európe. Z hrdých, nebojácnych a sebavedomých Angličanov, vládcov Britského impéria, sa po desaťročiach multikultúrnej masáže a multikultúrnou legislatívou stali ustrašení a utláčaní podľudia, ktorí už majú pomaly aj strach pozrieť sa moslimovi, či černochovi priamo do očí, aby ho svojim pohľadom náhodou neurazili a neniesli následky obvinenia z rasizmu, alebo čohokoľvek, čo moslima, či černocha napadne. V Anglicku je tak situácia ešte horšia ako vo Francúzsku - tú opísal dávnejšie už nebohý rusko-slovenský spisovateľ Sergej Chelemendik: