Chyby na strane M. Zemana

Príčiny možno hľadať tak na strane M. Zemana, ako aj na strane J. Drahoša. M. Zeman sa pred týmito voľbami dopustil viacerých zjavných chýb. Jeho politický štýl nikdy nemal podporu všetkých Čechov, avšak M. Zeman stratil aj viacerých tradičných podporovateľov z ľavice, ktorým jeho politický štýl nevyhovoval. Problémy mal prezident aj s najvyššími špičkami sociálnej demokracie, hoci v rámci regionálnych straníckych štruktúr ČSSD mal ako najvýznamnejší ľavicový politik ČR po roku 1989 veľa podporovateľov. Preto mu ani úpadok tejto strany po posledných parlamentných voľbách príliš nepomohol.

Jedným z dôležitých momentov politického boja v posledných rokoch bola aj agresívna „protizemanovská“ kampaň tzv. mienkotvorných médií. Táto kampaň sa prejavovala najmä po roku 2015 a vyvrcholila nechutným televíznym vystúpením „osobností“ proti prezidentovi . Negatívna kampaň však prezidentovi prinášala nielen diskreditáciu, ale aj podporu, pretože očividná jednostrannosť ČT a spol. budila nedôveru verejnosti. V predvolebnom období si však v mainstreame uvedomili, že negatívna kampaň proti M. Zemanovi nie je príliš efektívna a trochu zmiernili rétoriku, i keď protizemanovskú kampaň úplne nezastavili. Vzhľadom na výsledok prvého kola prezidentských volieb sa však zdá, že menej útokov na M. Zemana bolo viac…

Zdá sa, že chybou M. Zemana bolo aj rozhodnutie nezúčastniť sa televíznych diskusií pred prvým kolom volieb. Jeho neúčasť bola legitímnym spôsobom politickej súťaže, pretože podmienky v diskusii by boli pre neho nastavené nevýhodne. Musel by odvracať útoky početnej skupiny svojich marginálnych odporcov, ktorí by však v diskusii mali vyčlenený rovnaký čas ako prezident. Napriek tomu sa však prezident mal zúčastniť aj takejto nevýhodnej diskusie, pretože práve jeho schopnosť presadiť sa v diskusii aj v rámci „presilovky“ tradične patrila k jeho najsilnejším zbraniam. Svoj potenciál môže ukázať M. Zeman aspoň v priamom televíznom súboji proti J. Drahošovi pred druhým kolom, kde bude mať polovicu diskusného času a nebude musieť vystupovať „proti všem“.

Kampaň proti M. Zemanovi

Protizemanovská kampaň sa v predošlých rokoch nedala prehliadnuť a viedla dokonca i k vytvoreniu určitých stereotypov vo verejnosti, ktoré bolo cítiť aj pred prezidentskými voľbami. Prezidenta M. Zemana médiá dlhodobo hanobili za to, čo by im pri preferovaných politikoch nevadilo. Najznámejším sterotypom sa stal „Zemanov alkoholizmus“. O „alkoholizme“ akéhokoľvek politika by sa však dalo informovať rôzne: stačí si spomenúť napr. na V. Havla, ktorého médiá v otázke konzumácie alkoholu veľmi šetrili. Podobne, M. Zemanovi vyčítali nediplomatické vyjadrenia, hoci tie používali aj iní, vrátane V. Havla, ktorý sa takto vyjadroval napr. v prípade Ruska či Iraku. Alkoholizmus a hrubý jazyk by sa dal vyčítať aj mnohým politikom minulosti, ktorých dnes mainstreamové médiá predkladajú ako veľké politické vzory. Napr. W. Churchill mal silné preferencie pre tvrdý alkohol a používal aj hrubý jazyk: M. Gándhího označil za „polonahého fakíra“ a Indov zhanobil, keď pri hladomore v Bengálsku povedal, že „sa pária ako zajace“.

Hoci sa mainstreamové médiá snažili vytvoriť obraz, že je to práve M. Zeman, kto vytvára konšpiračné teórievoči svojim protivníkom, v skutočnosti oveľa viac konšpiračných teórií a dezinformácií bolo zameraných proti nemu. Išlo najmä o konšpiračné teórie o jeho zdravotnom stave , vrátane snahy pripisovať mu rôzne psychiatrické diagnózy, napr. rozpad osobnosti. Neseriózna bola aj snaha prezentovať M. Zemana ako jednostranne proruského a protieurópskeho politika. Je to naozaj paradoxné, pretože práve M. Zeman vždy zastával potrebu hlbšej integrácie EÚ , najmä v oblasti daňovej politiky. To, že si pritom dokázal udržať vyvážený postoj aj k iným veľmociam, najmä k Číne a Rusku, mu slúži ku cti. Agresívne osobné útoky Drahošových poradcov voči M. Zemanovi (najmä P. Kolář) boli tiež krajne nemiestne, hoci akosi „unikali“ pozornosti médií.