Jaké tedy problémy mají Věci veřejné na mysli? U našeho východního souseda církev po restituci čelila námitkám, že na restituovaném majetku špatně hospodaří. Podívali jsme se tedy na Slovensko, co se tam o tom psalo.

Michal Ondrejka v čtrnáctideníku Kultura, vycházejícím na Slovensku, k tématu napsal: Cirkvi sa vytýka, že s vráteným majetkom zle hospodári. Podstata hospodárenia je daná zákonom o reštitúcii. Dňom prevzatia nehnuteľnosti vstupuje cirkev do práv a povinností toho, kto má nehnuteľnosť v užívaní. Značí to, že nemôže voľne nakladať s vráteným majetkom vo väčšine prípadov devastovaným. Tak cirkev je povinná u bytov, nebytových priestorov, ktoré slúžili na poskytovanie zdravotných, sociálnych, školských a kultúrnych potrieb vrátane telovýchovných na prvé tri roky uzavrieť zmluvu o výpožičke, čo v praxi značí ponechať užívateľovi nehnuteľnosť zadarmo. Po troch rokoch má povinnosť uzavrieť zmluvu o nájme na ďalších päť rokov, samozrejme nie za ceny trhové ale ceny stanovené vyhláškami.

Slovenské církevní restituce uzákonili v roce 1994

Zákon je účinný od 1. 1. 1994. Prvé dohody o vydaní sú z rokov 1995-1996 a 1997. Z toho vyplýva, že reštitúcie priniesli len nepatrný ekonomický efekt. Naopak, cirkev ich prebrala devastované, mnoho ráz nepoužívateľné a musela ich zachraňovať pred samozničením, opravami a rekonštrukciami. Celkove na reštitúciu domového majetku doplácala.