Nikdy sme nemali za prezidenta tak rázovité postavy ako boli každý inak – Havel, Klaus, či Zeman. Hoci sa navzájom líšili a boli aj politickými odporcami, všetci traja mali jedno spoločné – sebavedomie svetobežníkov. Každý inak dával skrátka svetu najavo, že má vlastný názor. A v tejto chvíli nerozoberajme, aký. Všimnime si hlavne, že svet načúval. S rôznymi pocitmi, ale bolo ich všetkých troch počuť.

To sme my nemali, keďže Alexander Dubček sa nestal prezidentom spoločného štátu, pretože Havel sa tváril, že síce o ten post nestojí, ale Dubčeka celkom nesentimentálne a drsne z tej kandidatúry vybodyčekoval. Hoci voľba prezidenta komunistickým Federálnym zhromaždením by mala u Dubčeka väčšiu logiku. V rozhodujúcej chvíli Havel zahodil „život v pravdě“ a ako „protřelý Pražák“ si to miesto na Hrade vylakťoval všetkými dostupnými zákulisnými machináciami. A klamal, že je to len do najbližších volieb. A klamal, že tým zachraňuje spoločný štát, lebo Dubček by jeho katastrofálne kontraproduktívne teatrálne gestá voči Slovákom nikdy nerobil. Ale, to je už história.

My Slováci teda nemáme osobnosť čo len podobnú tým trom českým prezidentom po roku 1989. Ale my máme Drahoša! Síce majú s našim súčasný prezidentom Kiskom rôzne zázemie, z ktorého vychádzajú, ale výsledok je rovnaký – zúfalo predvídateľný. Keď počúvam na milimeter strojovo presné a elasticko-plasticky hladké prejavy pána Drahoša, ako keby som počul jeho klon – nášho prezidenta Kisku. Sú zúfalo neautentickí. Papagájujúci to, čo sa u nás tak farbisto pomenúva ako propaganda slniečkárov, pravdoláskarov, zaumných krasoduchov a to všetko sa po česky zmestí do jednej „pražské kavárny“. Treba povedať, že prezident Kiska je v tomto smere dokonalý výplod imidžamakerov. On si snáď ani neprdne mimo PR návodu a celkom určite nevykazuje najmenšie známky slobodnej vôle mimo inštrukcií jeho poradcov z tej „pražské kavárny“. Pánovi Drahošovi sa vraj prezýva Želé, pán Kiska ho tromfne ako Huspenina. Zato politicky korektná.

Plusom oboch pánov je, že robia vlastnú krajinu neviditeľnou. Bezproblémovou, ochočenou, plniacou zahraničné scenáre zahmlievania reality a neoliberálnych lží bez reptania, dokonca s nadšením. Sú kultivovaní, hladkí, bez vône a zápachu, ale tiež nie sú cítiť človečinou.

Zato pán Zeman má odór neprehliadnuteľný. A chytrý je ako „koňskej handlíř“. Vie to skrátka zahrať, o čom sa neblaho presvedčil jeho predošlý najväčší súper pri prvých priamych voľbách, pán Fischer, ktorého pred kamerami s nadhľadom chladného profíka bodro prekročil s hraným údivom, prečo ešte zavadzia. A tak si paradoxne voliči akosi nespomenuli, že to bol Zeman, kto mal ako premiér poradcu, ktorý sa radil s najväčšími českými mafiánmi. A že to bol Zeman, kto vlastne vďaka nim vyhral voľby pre ČSSD a stal sa premiérom, keď jeho povestný autobus Zemák platili vlastne títo mafiáni. Akosi sa tiež pozabudlo, ako ľahko sa zbratal s údajne nezmieriteľným ideologickým nepriateľom Klausom takzvanou „opoziční smlouvou“.