Do funkcie ho zvolil parlament, presnejšie poslanci za vládnu stranu SMER-SD. To sa dá konštatovať aj napriek tomu, že voľba bola tajná, keďže parlamentná aritmetika nepustí – volieb sa zúčastnilo 95 poslancov a Václav Mika dostal hlasy 74. z nich. A keďže mimovládne parlamentné strany sa hlasovania s výnimkou hnutia Obyčajní ľudia nezúčastnili, možno konštatovať, že vládna strana má opäť vlastného riaditeľa verejnoprávneho médiá.

Napokon, v prípade Slovenskej televízie tak tomu bolo doteraz vždy a to z jednoduchého dôvodu – politici nemajú inú možnosť zabezpečiť si pravidelné „okienka“ a prezentovanie seba samých v súkromných, ale iba vo verejnoprávnych médiách. Samozrejme, že sa im nepáči nízka sledovanosť Slovenskej televízie, ale lepšie aspoň nejaká, ako žiadna. A tak bolo aj jedno, či riaditeľa volili priamo poslanci alebo členovia Rady STV, pretože tých zase volili poslanci. Inými slovami, či už sa riaditeľ STV volil tak alebo onak, vždy bol pod kontrolou politikov. Buď priamo alebo nepriamo.

Výnimkou nebola ani predchádzajúca vládna koalícia Ivety Radičovej. Iba chuť a cieľ zbaviť sa vtedajšieho riaditeľa STV Štefana Nižňanského zamaskovala reformou verejnoprávnych inštitúcií – spojením Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. A to dokonca v skrátenom legislatívnom režime a bez akejkoľvek odbornej diskusie.