Skúsme sa pozrieť na to tempo spolupráce, či bohemizmus fofr v našom turecko-stredoázijskom kontexte.

„To je fofr“

V polovici marca, konkrétne 17. marca 2021 podpísal prezident Uzbekistanu Šavkat Mirzijojev uznesenie O potvrdení medzinárodných zmlúv. Týmto právnym aktom prezident potvrdil, resp. ratifikoval Dohodu medzi vládou Uzbekistanu a vládou Turecka o vojenskej a finančnej spolupráci a Protokol o poskytnutí finančnej pomoci.[2]

Oba dokumenty, za realizáciu ktorých na uzbeckej strane zodpovedá ministerstvo obrany, boli podpísané v Taškente 27. októbra 2020. Vtedy totiž bol na oficiálnej návšteve v Uzbekistane turecký minister obrany generál Hulusi Akar.

Po rokovaniach so svojím uzbeckým rezortným partnerom generálom Bachadirom Nizamovičom Kurbanovom ho prijal aj prezident Š. Mirzijojev. Podľa oficiálneho komuniké sa na stretnutí otázky bezpečnosti v regióne, pričom uzbecký prezident vtedy konštatoval: „... rozhodujúcim smerovaním praktickej spolupráce medzi Uzbekistanom a Tureckom je realizácia programov výcviku vojenských kádrov a výmena skúseností medzi vojenskými útvarmi...“[3]

Manévre 22. – 27. 03. 2021

Na polygóne neďaleko Termezu – áno ide o ten vojenský priestor, ktorý bol využívaný a využitý na sústredenie vojenských jednotiek pri vstupe Sovietskeho zväzu do Afganistanu koncom roku 1979, alebo sa práve tam sústreďovali rozhodujúce vojenské jednotky Sovietskeho zväzu (z vtedajšieho Stredoázijského vojenského okruhu), ktoré spolu s našimi priateľmi – dnes bratmi v NATO zbrani – z Maďarska, Poľska a Bulharska (špecificky aj z Nemecka) realizovali akciu v auguste 1968 voči Československu. Čiže, inak povedané, v roku 1968 nás (mediálne klišé) neokupovali Rusi (jedným z veliteľom akcie bol o.i. generál Kličko– otec primátora Kyjeva, teda Ukrajinec), pretože vtedy tá armáda nemala etnické parametre, ale boli to naši partneri z bývalého Sovietskeho zväzu + 4. Ešte raz, naši dnešní partneri v NATO a v EÚ z Nemecka, Poľska, Maďarska a Bulharska.