Na úvod tejto komplikovanej, ľudsky citlivej a geopoliticky dôležitej témy treba povedať, že niekoľko riek v Strednej Ázii má robustný medzištátny význam. Sú to rieky: Amudarja a Syrdarja (tečúce cez Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan), Talas Ču (Kazachstan a Kirgizsko), Ili (Kazachstan, Čína), Tarim (Tadžikistan, Kirgizsko, Čína), Irtyš (Čína, Rusko, Kazachstan), Tobol, Ural, Išim (Rusko, Kazachstan). No a treba spomenúť, že v aqua systéme regiónu dôležitú úlohu zohráva Kaspické more a umierajúce Aralské jazero (more).

Ďalej nosnou konštrukciou – chrbticou vodného systému Strednej Ázie – je okrem prírodných horských jazier predovšetkým 39 umelých vodných nádrží z obdobia sovietskej industrializácie. Len na rieke Syrdarja v kaviarňou nenávidenom období Sovietskeho zväzu vzniklo dvadsaťdva komplexov a na Amudarje sedemnásť. No a v milovanom demokratickom období, hovoríme o čase od sublimácie Sovietskeho zväzu dodnes – je to podobne ako s nájomnými bytmi na Slovensku zatiaľ – čistá nula. A ešte pre poriadok, starostlivosť o tieto komplexy je však v postsovietskej dobe minimálna a ich stav opakovane vyvoláva otázniky.

Kto sa pýta?

Pravidelne sa ozývajú ekológovia, seizmológovia, a, žiaľ, tieto vodné diela sú aj pod drobnohľadom teroristov. Napríklad Sazerské jazero v Tadžikistane, ktoré vzniklo v roku 1911 po zemetrasení vo výške 3 200 m nad morom, obsahuje cca 16 mld. m3 vody. V prípade, že by sa zopakovalo podobne zemetrasenie – čo nikto nevylučuje – a došlo by k deštrukcii hrádze, ktorá je vysoká 500 metrov, divoká voda z hôr by priamo ohrozila (najmä úrodnú Ferganskú dolinu), asi 10 % priestoru Strednej Ázie.

Rieka Naryň v Kirgizsku, hlavný prítok Syrdarje, foto archív autora