Před nedávnem jsme se v tomto cyklu zastavili u knihy slovenského publicisty a mediálního kritika Ĺubomíra Huďa Držte hubu a krok. Tento autor u slovenského mediálního mainstreamu rozhodně nemá na růžích ustláno, a dokonce i čeští třídní bojovníci za jedinou správnou pravdu už v něm odhalili nepřátelského exponenta, jehož nebezpečnost tkví v tom, že si dovoluje mít vlastní názor a někdy i pěkně peprně a nahlas jej vyslovovat. Jistěže s ním nemusíte vždy a do detailu souhlasit, některé jeho výrazové prostředky vám mohou přijít možná až příliš explicitní, ale k důkladnému zamyšlení vás přivede vždy. Tedy za jediného, zato však nezbytného předpokladu: musíte mít otevřené oči a uši a jevit ochotu bez předsudků naslouchat tomu, co je vám sdělováno.  Ten, kdo to sděluje, už je jakoby méně důležitý. Nicméně v Huďově případě je zde garancí jeho rozsáhlá novinářská zkušenost a odvaha. Obojího je v našich mediálních polnostech jako šafránu. Konečně název dnešní „nepovinné četby“, knihy Ĺubomíra Huďa z roku 2014, vás nenechá na pochybách, do čeho jdete. Jmenuje se totiž Presstituti versus konspirátoři. A aby bylo jasno hned dvakrát, je uvozena věru příhodným citátem amerického ekonoma a politologa Paula Craiga Robertse: „Účelem médií už není najít pravdu, ale chránit oficiální lži.“

Úvodem Huďo vytyčuje topografii území, na které spolu s ním vstupujeme. Mimochodem, stejně jako u předchozí knihy, i zde ponecháváme citace ve slovenském originále v důvěře v to, že kdo bude chtít, porozumí…

Dôvera k médiám hlavného prúdu – mainstreamu, napriek ich snahe udržať si informačný monopol a rozhodujúci vplyv na myslenie, politické názory a spoločenské postoje divákov, poslucháčov a čitateľov, čoraz viac ochabuje a nahrádza ju vzrastajúca skepsa. Ešte stále sú uvažujúci a pochybujúci ľudia, ktorým nestačí zjednodušený a smerodajný výklad, ako „správne“ chápať udalosti doma i v zahraničí, v menšine a čelia tlaku väčšinového prostredia. Nepríjemná menšina, ktorej rady sa však postupne rozrastajú, čoraz väčšmi znepokojuje politické a ekonomické elity (v zmysle mocenskom a finančnom, nie duchovnom) s ich mediálnymi lokajmi. Už neplatí, že keď to bolo uverejnené v Pravde, v sovietskej či slovenskej (za komunistického režimu denník s rovnakým názvom v ZSSR i na Slovensku, a aj s najvyšším nákladom), tak je to pravda, alebo keď to odvysielala televízia, tak je to neodškriepiteľný fakt.

Metódy mediálnej manipulácie z predchádzajúceho režimu sú v novom systéme trhovej partokracie a finančno-straníckej oligarchie ešte prepracovanejšie, aby poslušná masa neohrozovala existujúci status quo takzvaných štandardných strán, ktoré sa striedajú pri moci. Ak takzvané mienkotvorné denníky a rôzne  televízne a rozhlasové stanice, či už verejnoprávne, alebo súkromné, ponúkajú ľuďom na rozdiel od predchádzajúceho systému iný typ informácií a komentárov, to ešte neznamená, že nejde o rovnakú demagógiu a propagandu ako v predchádzajúcom totalitnom režime, no tentoraz v mene novodobých nositeľov moci. Čitatelia, poslucháči a diváci nie sú dôstojní zákazníci, klienti a partneri v snahe poznávať podstatu udalostí a ich pozadie i súvislosti. Predstavujú iba cieľovú skupinu určenú na spracovanie a podmanenie ich mysle a navnadenie na predurčené reakcie. Buď sa len zabávaj, konzumuj a nepremýšľaj, a keď už nebodaj premýšľaš, tak v stanovených mantineloch, aby si neohrozil hru a pozíciu tých, ktorí majú moc a priamo i sprostredkovane vlastnia či ovládajú médiá…

Informácie a poznanie predstavujú moc, a o tú sa tí, ktorí ju už majú, nechcú s nikým deliť, nanajvýš ju odovzdávať svojim potomkom a verným služobníkom. Karty sú už raz a navždy rozdané a pre tých, ktorým tá hra vyhovuje a umožňuje im tróniť na vrchole mocenskej pyramídy, predstavujú hrôzu práve slobodné médiá schopné burcovať ľudí k statočnosti, odvahe a vzdoru proti otupovaniu a manipulácii.