Etnická čistka voči Rusom

Keď sa v médiách diskutuje o príčinách vzniku prvej čečenskej vojny v rokoch 1994 – 1996, obvykle sa poukazuje na historickú zodpovednosť Ruska na Kaukaze. Ťažkú historickú zodpovednosť Ruska určite poprieť nemožno a niet pochýb, že Rusi sa na Kaukaze voči tamojším obyvateľom od 19. storočia dopustili mnohých zločinov. Neospravedlňuje ich pritom ani to, že iné národy, vrátane USA, sa voči domorodcom na svojom území správali ešte horšie.

Za veľký ruský zločin sa väčšinou považuje i zrušenie Čečensko-ingušskej autonómnej republiky v roku 1944 s následným vysťahovaním čečenského obyvateľstva do Strednej Ázie. Táto akcia bola oficiálne odôvodnená spoluprácou Čečencov s nacistickým Nemeckom počas jeho invázie na Kaukaze, avšak použila neprijateľný princíp kolektívnej viny a v rámci odsunu sa udialo množstvo individuálnych zločinov. Čečensko-ingušská republika bola obnovená až v roku 1957, hoci repatriácia vyhnaných Čečencov zo Strednej Ázie trvala dlhšie a skončila sa až za M. Gorbačova.

Nová Čečensko-ingušská republika však nebola etnicky jednotným subjektom. K novej republike boli v roku 1957pripojené okrem čečenských a ingušských oblastí aj etnicky ruské oblasti, najmä Šelkovský a Naurský región. Do Čečenska tiež prichádzali rôzni špecialisti z ostatných oblastí ZSSR. Ocitali sa tam preto významné menšiny, najmä Rusi, ktorí tvorili asi štvrtinu obyvateľstva v okresoch, ktoré neskôr vytvorili Čečensko (podľa oficiálneho sčítania z roku 1989). Žili tam však aj iné menej početné menšiny, napr. Arméni. Veľkú časť obyvateľstva tak tvorili nemoslimovia a to nezostalo bez následkov: po rozpade ZSSR sa Čečenci začali na miestnych menšinách pomstiť.

V rokoch 1991 – 1994 v Čečensku prebiehala etnická čistka voči nečečenskému obyvateľstvu, <href="#cite_note-0">najmä Rusom . Podľa správy Ruského ministerstva pre národnostné menšiny v Čečensku 21- tisíc Rusom (bez započítania obetí vojny) a osobám ruského etnika bolo odňatých približne 100-tisíc nehnuteľností. Zvlášť veľký záujem bol o nehnuteľnosti v Groznom, kde Rusi tvorili v roku 1989 až polovicu obyvateľstva. Pokiaľ ide o počet obetí tejto etnickej čistky, prezident Putin v roku 2002 hovoril dokonca o 30-tisícoch ruských obetí. Aj niektorí Čečenci boli neskôr odsúdení ruskými súdmi za trestný čin genocídy na ruskom etniku, napr. R. Gojcajev. Môžeme sa sporiť, nakoľko je ruské hodnotenie udalostí v rokoch 1991 – 1994 objektívne, ale masový útek Rusov z Čečenska pred rokom 1994 bol neodškriepiteľným faktom. Ruské etnikum dnes v Čečensku tvorí len asi 2 % a to vrátane ľudí, ktorí prišli až po vojnách pomáhať pri obnove.

Po vypuknutí protiruských násilností v roku 1991 reagovalo ruské etnikum tým, že začalo masovo utekať z Čečenska. Snažilo sa pritom predávať aj svoje nehnuteľnosti v Groznom, ale čečenské obyvateľstvo bolo vyzývané, aby ruské nehnuteľnosti nekupovalo a jednoducho zaberalo. Čečenci svoju nenávisť k Rusom dávali otvorene najavo, napr. pri vstupe do Grozného dlho visel nápis: „Rusi neutekajte, potrebujeme otrokov a prostitútky!“. Aj mimo Grozného prichádzalo k násilnostiam. Veľa Rusov jednoducho zmizlo a pre ruské dievčatá bolo takmer nemožné vyjsť na ulicu. Nespokojní Rusi zo Šelkovského a Naurského regiónu podpísali otvorený list prezidentovi Jeľcinovi, v ktorom sa dožadovali právnej ochrany. Aj pop Zacharij z Chrámu Archanjela Michala sa sťažoval v liste patriarchovi Alexejovi II. na neznesiteľný útlak kresťanov.