Peter Juza: Kirgizský prezident zavelil - Na Dušanbe! | ParlamentniListy.cz

Ak si zoberiete na pomoc súdruha „googla“, tak ten vám, bez potreby rozmýšľania, nutnosti násobenia a delenia (čo je opäť pre Ipod generáciu a generáciu plagiátorov dosť veľká výhoda) jednoducho povie, že po ceste je to tak zhruba 1 262 kilometrov.

Cez Dušanbe do Biškeku

Ako sme v ostatnom postrehu Stredoázijské aktivity prezidenta Kirgizska[1] naznačili, po Turkménsku sa prezident Kirgizska Sadyr Žaparov vybral do piatej (z pohľadu programu turné) – poslednej krajiny Strednej Ázie – do Tadžikistanu.

Ak v Turkménsku rokoval najmä o energetike, v Tadžikistane bola hlavnou témou bezpečnostná situácia v Afganistane a jej vplyv na Strednú Áziu. spoločné akcie v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS), alebo Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB).

Jeho (kirgizský) vládny špeciál T154M tento presun zvládol zhruba za +/- 90 minút a na letisku v Dušanbe, ktoré bolo vyzdobené vlajkami Kirgizska a Tadžikistanu (tú vlajku – teda Tadžikistanu – si nedávno tak pôvabne (hanba na en-tú) zamenil za maďarskú náš vtedy premiér a hlavný trnavský nevzdelanec a plagiátor).

Inak toto medzinárodné letisko začalo fungovať v roku 1964 a ročne obslúži zhuba 1,5 milióna klientov, pričom Tadžikistan má cca 9,5 mil. obyvateľov (partnerské Kirgizsko má cca 6,5 mil. obyvateľov a letisko Manas v Biškeku funguje od roku 1974).

Dvadsaťpäť

Prezidenti S. Žaparov a Emomali Rachmon na záver oficiálnej návštevy (29. júna 2021) podpísali dvadsaťpäťbodové Spoločné vyhlásenie prezidentov Tadžikistanu a Kirgizska.[2]

Nakoľko rozhodujúca časť tohto textu bola venovaná bezpečnostným, resp. pohraničným problémom, tak si z 25 bodov vypreparujme tie (podľa názoru autora) najhlavnejšie.

Anketa

Měla by mít Česká republika na Evropské radě i nadále právo veta?

Ano

99%

Nevím / Je mi to jedno

hlasovalo: 13838 lidí

V prvom rade, v preambule sa prezidenti opierajú o fakt, že medzi oboma krajinami je neustále platná a funkčná Zmluva o základoch medzištátnych vzťahov medzi Tadžikistanom a Kirgizskom z 12. júla 1996 [3] a Zmluva medzi Kirgizskom a Tadžikistanom o dobrých susedských a partnerských vzťahoch z 26. mája 2004.[4]

V bode 3) Spoločného vyhlásenia... prezidenti zdôraznili, že nie je možné: „... dopustiť vznik pohraničných konfliktov na spoločnej hranici...“ a treba „... dodržiavať medzinárodné záväzky a normy medzinárodného práva...“

Nadväzne v bode 4) sa prezidenti vyjadrili za: „... urýchlenie rozhovorov a hľadanie vzájomne výhodných riešení v rámci spoločnej Medzivládnej komisie na delimitáciu a demarkáciu štátnej hranice...“

Téma (na riadnom a opakovanom základe) konzultatívnych „... stretnutí hláv štátov Strednej Ázie, ktoré by mali napomôcť stanoveniu v regióne novej atmosféry vzájomnej dôvery a spolupráce...“ je fixovaná v bode 5). Táto myšlienka je oboma prezidentmi finalizovaná do nádeje zhmotnenia možného podpisu päťstrannej Zmluvy o družbe, dobrom susedstve a spolupráci v Strednej Ázii v 21. storočí. Tak sa budeme tešiť.

Večne živej otázky pašeráctva sa dotýka bod 9): „... toto prináša škodu dvojstranným ekonomickým vzťahom...“

Prezidenti Kirgizska a Tadžikistanu sa – bod 13) – zasadzujú za: „.. .pokračovanie spolupráce medzi Kirgizskom a Tadžikistanom pri realizácii energetických projektov vrátane budovania vysokonapäťovej trasy Stredná Ázia-južná Ázia CASA-1000...“

Aj keď je jasné, aké sú vojenské kapacity a možnosti Tadžikistanu a Kirgizska, teda sú také aké sú, inak povedané bez pomoci Ruska sú bezbranní, prezidenti v bode 24) vyjadrili: „.. .znepokojenie nad aktuálnou vojensko-politickou situáciou v Afganistane v súvislosti s odchodom vojsk medzinárodnej koalície a taktiež s aktivizáciou protivládnych ozbrojených elementov...“

Lenže, treba vedieť, že hneď na druhý deň po odlete S. Žaparova dorazil do Dušanbe minister obrany Turecka Hulusi Akar, ktorý:

po prvé označil, Tadžikistan za „rozhodujúceho partnera v Strednej Ázii“, pričom ide o jedinú neturkickú stredoázijskú krajinu (jazykovo je fársí);
no a po druhé, počas rokovania so svojím partnerom Šerali Mirzo, Ankara ponúkla, vzhľadom na zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu v Afganistane, rozšírenú vojensko-technickú spoluprácu v sfére bezpečnosti hraníc a boja proti terorizmu.

K čomu doteraz viedla podobná spolupráca medzi Tureckom a Azerbajdžanom, to oceníme, asi až časom, keď už bude Turek pod Viedňou a najmä, keď už bude neskoro.

Týmto TURponukám zatiaľ odoláva len Turkménsko, aj keď na jeseň sa zrejme stane (so špecifickým štatútom) akýmsi členom Turkickej rady (medzinárodnej organizácie prostredníctvom ktorej Turecko realizuje spočiatku svoj kultúrny a potom mocensko-politický vplyv). Ankara to otvorene hrá na roztržku Číny, Ruska a USA v regióne.

Zjavne za Tureckom stojí tá sila, ktorá rozohrávala Veľkú hru v 19. a v prvej polovici 20. storočia. Lenže je tam viac nostalgie, než mocenského potenciálu.

Strach menom Taliban

Vráťme sa ešte k situácii, ktorá sa formuje po porážke USA a ich pomocných síl v Afganistane.

Medzi najskúsenejších ministrov zahraničných vecí v rámci Strednej Ázie patrí uzbecký minister Abdulaziz Karimov, ktorý sa v problematike Afganistanu vyzná, pre jednu súkromnú US televíziu v rámci projektu „This Is America TV“[5] okomentoval to, čo sa v Afganistane deje a zrejme aj bude diať. A to cez pozície Uzbekistanu, ktorý prvý naladil kontakty s Talibanom, za čo bol Uzbekistan tvrdo kritizovaný. Podľa A. Kamilova musia byť v „.. .politickom systéme Afganistanu seriózne elementy islamských pravidiel...“, pričom opäť podľa A. Kamilova „... musíme si vážiť islamské hodnoty...“ Ďalej minister potvrdil, že „... Uzbekistan nežije v ilúzii toho, že dosiahnutie dohody medzi ozbrojenou opozíciou a vládou v Kábule bude niečo jednoduché...“

Nehľadiac na pokojné a triezve názory A. Kamilova, uzbecké ozbrojené sily dňa 24. júna 2021 začali, pre istotu, praktické cvičenie s cieľom prípravy na ich uvedenie do bojovej pohotovosti.

Sumarizácia

Čiže ak to zosumarizujeme, v Dušanbe prezidenti S. Žaparov a E. Rachmon prediskutovali okrem bilaterálnych a špecificky stredoázijských tém aj zložitú bezpečnostno-politickú (a vice versa) situáciu v susedskom Afganistane. A, samozrejme, z toho plynúce konzekvencie pre konanie Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS), Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) a okrajovo aj Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) či Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ). Totiž USA Afganistan rozbili a teraz sa spoliehajú, že to (ako obyčajne) niekto vyrieši. Tendencia tam je – nielen z pohľadu Strednej Ázie – aj vďaka „hrdinským“ slovenským žoldnierom, dosť neprehľadná, výbušná a de facto zlá!

Na úplný záver k téme stredoázijského turné S. Žaparova treba ešte pripomenúť, že všetky rokovania so stredoázijskými prezidentmi a podpísané dokumenty boli v ruskom jazyku, ktorý je, či sa to niekomu páči alebo nie, veľmi silným a reálno-praktickým spojovníkom v Strednej Ázii.

K analýze patrí aj poznanie, že to, čo bolo dodnes biele, je vlastne čierne, no a to nie je pre koncepčnú politiku (všeobecne) nič optimistické.

Poznámky:
[1] ZDE
[2] Celý text Spoločného vyhlásenia... ZDE
[3] Celý text ZDE
[4] Celý text ZDE
[5] Celý rozhovor ZDE

Foto: http://www.president.kg

(Autor je vysokoškolský učitel)

(zdroj ZDE, převzato se souhlasem autora)